Skúmanie otázok o živote a Bohu

Prečo som na svete?

Keď zistíš, prečo si tu, tvoj život bude oveľa viac naplnený.

Predstav si napríklad kladivo. Je určené na to, aby zatĺkalo klince. Na tento účel bolo vyrobené.

Kladivu však neprekáža, ak sa nepoužíva a len tak leží v kufríku s náradím. Je mu to jedno.

Ale teraz si predstav, že to isté kladivo má aj dušu a vedomie. Prejde mnoho dní a ono stále leží v kufríku. Začína mať akýsi zvláštny pocit, ani nevie prečo. Niečo mu chýba, ale nedokáže prísť na to, čo by to mohlo byť. Až kým ho jedného pekného dňa niekto z toho kufríka nevyberie a neposeká ním zopár drobných vetvičiek do ohňa. Kladivo sa z toho náramne teší. Niekto ho drží, používa ho a búcha ním po konároch – aká zábava! No aj napriek tomu sa hlboko vo svojom vnútri stále cíti nenaplnené. Biť do konárov bola zábava, ale to nestačí. Niečo tomu ešte chýba.

Nasledujúce dni ho používajú stále častejšie: deformujú ním puklicu na aute, prerážajú stenu a vtĺkajú nohu stoličky späť na svoje miesto. No kladivo stále necíti naplnenie. Možno to chce viac dynamiky, vraví si, a túži po tom, aby ho používali čo najviac: chce byť používané na búchanie, rozbíjanie, lámanie, prerážanie… Zdá sa mu, že sa necíti uspokojené jednoducho preto, lebo toho potrebuje viac. Verí, že riešením jeho vnútorného nenaplnenia je viac podobných činností.

No vtom ho raz niekto použije na pribitie klinca. Do jeho kladivej duše zrazu prenikne svetlo. Začína chápať, na čo bolo stvorené: jeho skutočným poslaním je zatĺkať klince! Všetko ostatné, čo dovtedy robilo, je oproti tomu nič! Teraz chápe, po čom jeho duša celý čas túžila.

Boli sme stvorení na Boží obraz, aby sme s ním mohli vytvárať vzťah. Len osobný vzťah s Bohom skutočne uspokojí našu dušu. Kým nespoznáme Boha, zažijeme veľa úžasných vecí, ale tie akoby nikdy nedokážu trafiť klinec po hlavičke. Môžeme žiť pre vznešené ciele, ale nikdy nie pre ten, pre ktorý sme boli stvorení, nie pre ten, ktorý nám prinesie najväčšie naplnenie. Svätý Augustín to zhrnul nasledovne: „Stvoril si nás pre seba, Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.“

Vzťah s Bohom je jediná vec, ktorá dokáže uspokojiť túžbu našej duše. Ježiš Kristus povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nebude hladovať a kto verí vo mňa, nebude smädný. Nikdy.“[1] Kým neprídeme k Bohu, budeme smädní a hladní. Snažíme sa „jesť“ a „piť“ všetko možné, aby sme uspokojili hlad a smäd našej duše, ale nič nám nepomáha.

Sme ako to kladivo z úvodného príbehu. Neuvedomujeme si, čo ukončí našu prázdnotu a prinesie nám naplnenie v živote. Corri Ten Boomová považovala Božie naplnenie za plne uspokojujúce aj uprostred hrôz koncentračného tábora: „Naša radosť spočívala vo vedomí, že sme s Kristom ukrytí v Bohu. Mohli sme veriť v Božiu lásku, našu Skalu, ktorá je silnejšia než najhlbšia temnota.“

Keď Boha nepúšťame do nášho života, väčšinou sa snažíme nájsť uspokojenie v niečom inom než v ňom. Nikdy nás to však nenaplní. „Jeme“ a „pijeme“ stále viac a mylne sa domnievame, že „viac“ je odpoveďou na náš problém, ale nikdy nedosiahneme skutočné uspokojenie.

Najväčšou túžbou našej duše je poznať Boha a mať s ním osobný vzťah. Prečo? Lebo na to sme boli stvorení. Tak čo, ty si už trafil svoj klinec po hlavičke?

Ak chceš ďalej skúmať túto tému, odporúčame ti článok Zmenil sa mi život… Ako?