Skúmanie otázok o živote a Bohu

Práva žien

Ježiš presadzoval prístup k ženám a ich právam, ktorý bol v ostrom kontraste s kultúrou Blízkeho východu.

Ježiš Kristus žil pred 2000 rokmi na území dnešného Izraela. Jeho pohľad na ženy bol úplne odlišný od vtedajšej i súčasnej kultúry Blízkeho východu.

Ženy boli často považované za mužov majetok. Židovskí rabíni začínali každé zhromaždenie v chráme slovami: „Chvála ti, ó Pane, že si ma nestvoril ako ženu.“

Žena sa nemohla rozviesť s manželom, ale muž sa mohol s manželkou rozviesť pre akýkoľvek dôvod a nemal žiadnu povinnosť ju finančne zabezpečiť. Stačilo, že jej dal prepúšťací list a poslal ju preč.

Na ženy sa hľadelo zvrchu, ako na menejcenné. Boli vylúčené z verejného náboženského života a zvyčajne ich nevyučovali v znalostiach Tóry, a to ani v súkromí.

Ježiš konštantne nabúraval kultúrne stereotypy o ženách

Robil zázraky, uzdravoval a vyučoval tak mužov, ako aj ženy. Nezaujímalo ho ich vierovyznanie, sociálny status ani životný štýl. Miloval ľudí a ku všetkým sa správal veľmi priateľsky: k mužom aj ženám, vrátane zlodejov, prostitútok, malomocných i žien s nízkym spoločenským postavením.

Philip Yancey píše: „V záujme žien a ďalších utláčaných Ježiš obrátil naruby to, čo sa dovtedy pokladalo za prípustné a správne. Podľa biblistu Waltera Winka sa Ježiš prehrešil proti vtedajšej etikete pri úplne každom stretnutí so ženami zaznamenanými vo všetkých štyroch evanjeliách.“1

Ježiša nasledovali davy ľudí. Niektorí pre jeho učenie, no väčšina pre zázraky, ktoré medzi nimi robil. Náboženských vodcov čoskoro omrzela Ježišova popularita a tak dostali nápad.

Podľa zákona mali každého človeka pristihnutého pri cudzoložstve ukameňovať, no praxi trestali väčšinou len ženy. Keď raz našli takúto ženu, zburcovali ľud a dovliekli ju pred Ježiša. Stála pred ním obnažená a opustená. Čakala na jeho rozsudok. Okolostojaci ľud bol dobre vyzbrojený, pripravený ju okamžite ukameňovať.

Každý počul Ježiša rozprávať o láske, milosrdenstve a potrebe navzájom si odpúšťať.

Náboženskí vodcovia chceli preto nachytať Ježiša pred davom svedkov: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v Zákone prikázal takéto ženy ukameňovať. Čo teda povieš ty?“2

Ježiša zahnali do kúta

Keby jej udelil milosť, prižmúril by oko nad cudzoložstvom a stal by sa nepriateľom ich morálneho zákona. Keby ju ukameňoval, jeho učenie o milosti a odpúšťaní by stratilo zmysel.

Ježiš sa zohol a písal prstom do piesku. Ľud strácal trpezlivosť. Ježiš sa vystrel a povedal im: „Keď je tu niekto bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ Znova sa odmlčal a ďalej písal do piesku.

Dav sa postupne porozchádzal, „počnúc staršími“. Napokon ostal Ježiš sám so ženou.
Opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“
Odpovedala: „Nikto, pane!“
Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už nehreš!“3

Niečo podobné sa ešte nikdy nestalo! Vieš si predstaviť, aká musela byť ohromená? Nemusí zomrieť. Môže slobodne odísť. Ježiš už vtedy vedel, že jedného dňa na kríži splatí trest za jej cudzoložstvo, za nenávisť ľudu aj za zatvrdnutú aroganciu náboženských predstaviteľov. Všetky hriechy sveta mali spočinúť na jeho pleciach, aby pre nás získal odpustenie.

Aj keď bol Bohom, teda jediným, kto mal právo ju súdiť, dokázal žene úprimne povedať: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už nehreš.“

Ježiš hovoril, že neprišiel ľudí súdiť, ale hľadať a zachrániť tých, čo sa stratili.4 Je naším záchrancom. Mení životy tých, ktorí ho spoznajú. Ako aj tejto žene:

Bola to Samaritánka, príslušníčka etnickej skupiny, ktorú Židia považovali za menejcennú. Ježiš bol Žid, a predsa sa zachoval inak:

Ježiš oddychoval pri miestnej studni, z ktorej si celá komunita chodievala brať vodu. Bola najteplejšia časť dňa, vtedy ku studni nikto nechodieval. Zrazu sa k nej prikradla Samaritánka s nádejou, že cestou nikoho nestretne. Bola už päťkrát rozvedená a žila so svojím šiestym mužom. Tentoraz bez papierov. Či to už nebolo jedno? V dedine ňou všetci opovrhovali.

Našla si spôsob, ako žiť tak, aby sa vyhla hanbe aj ľuďom.

Ježiš o nej vedel všetky tieto veci, ale poznal aj jej srdce. Vedel, že potrebuje oveľa viac než len zahasiť fyzický smäd. Potrebovala zahasiť smäd svojej duše.

Židia sa so Samaritánmi nikdy nerozprávali, a už vôbec nie so ženami. Ježiš sa jej však prihovoril: „Každý, kto pije z tejto vody, bude opäť smädný. Kto sa však napije z vody, ktorú mu dám ja, nikdy nevysmädne. Ale voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom prúdiacej vody, ktorá dáva večný život.“5

Chvíľu sa zhovárali a žena nielenže v neho uverila, ale bežala späť do mesta, aby o ňom povedala iným – tým istým ľudom, ktorým sa dovtedy vyhýbala! Presviedčala ich, aby si prišli vypočuť Ježiša. A oni naozaj prišli. Vďaka Ježišovi sa jej život plný hanby zmenil na život plný radosti.

Ježiš menil život všetkých žien, s ktorými sa stretol.

Azda najúžasnejší dôkaz o Ježišovej úcte k ženám sa odohral po jeho zmŕtvychvstaní. Ježiš podstúpil kruté bičovanie, jeho ruky aj nohy pribili na kríž, kde aj zomrel. Pochovali ho do hrobu, no na tretí deň sa fyzicky vrátil do života tak, ako to predpovedal. Prví ľudia, s ktorými sa Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní rozprával, boli ženy.

Zaznamenávajú to všetky štyri evanjeliá. Je to pozoruhodné, keď vezmeme do úvahy, že ženy mali v tej dobe veľmi nízke postavenie. Nesmeli verejne vystupovať na náboženských zhromaždeniach ani vypovedať pred súdom ako svedkovia. Keby boli evanjeliá vymyslené, prvými svedkami Ježišovho zmŕtvychvstania by určite neboli ženy! Ježiš sa im však rozhodol zveriť dôležitú úlohu: ako prvé mali niesť správu o jeho zmŕtvychvstaní ostatným.

Nie iba ženám, ale všetkým. Ježiš nás všetkých pozýva, aby sme mu uverili, lebo len vtedy nám môže odpustiť hriechy a pomôcť nám nadviazať vzťah s Bohom.

Ak sa o tom chceš dozvedieť viac, prečítaj si článok Slepá viera. Alebo nie?

Zdroje: (1) Yancey, Philip: Ježíš, jak jsem ho neznal. Návrat domů, Praha 2002, s. 129 (2) Ján 8,5-6 (3) Ján 8, 7-11 (4) Lukáš 19, 10 (5) Ján 4, 13-14