Skúmanie otázok o živote a Bohu

Pandémia a ja

Žena s rúškom

A je to tu. Pandémia. A z nej vyplývajúci strach.

Naša generácia sa s tým dosiaľ stretla len vo filmoch. Iste to poznáš, scenár je takmer vždy rovnaký. Ľudstvo zasiahne neznáma infekcia, nakazených pribúda. Ľudia sa zabarikádujú vo svojich domoch. Bojujú o jedlo. Rúca sa infraštruktúra. Ulice sú posiate telami v rôznych štádiách rozkladu. Hľadá sa zázračný liek. Väčšinou tam stihnú namixovať aj nejakú love-story. A ty po celý čas fandíš sympatickému (zdravému) hrdinovi, ktorý napriek všetkým možným prekážkam nakoniec dosiahne katarziu a zachraňuje svet.

Asi nemusím hovoriť, s kým sa v takýchto filmoch stotožňujeme. Nie s tými, čo sa nakazia a bojujú o život. Nie s tými, čo ležia roztrúsení po ulici.

Kým bola korona len v Číne, stále to bol akoby len film. Veď sme sa na to pozerali na našich obrazovkách…

Tie pocity sa v nás však postupne menia – priamo úmerne k znižujúcej sa vzdialenosti medzi nami a infikovanými. Spočiatku sme sa na to pozerali cez filter toho, že ochoreli a zomierali neznámi, pre nás „bezmenní“ ľudia. Napriek našej snahe po empatii to boli stále pre nás len štatistické čísla, od ktorých nás emocionálne oddeľovala bariéra obrazovky alebo novinového papiera.

No dnes nám COVID-19 doslova dýcha na krk. Už nejde len o pár cudzích ľudí. Postupne prichádzajú správy o známych mojich priateľov. A zrazu sú chorí aj moji priatelia či blízki. A ja si kladiem otázku: Čo keď to príde ešte bližšie? Čo keď ochoriem JA?

Dodržiavať fyzické odporúčania je pre mňa jednoduché:

Umývať si ruky často. Odfajknuté. Nedotýkať sa iných. Odfajknuté. Nezdržiavať sa vo veľkých skupinách. Odfajknuté. Zostávať doma. Odfajknuté. Aj tak niet kam chodiť už mesiace. Telo si teda viac-menej viem ochrániť.

S ochranou mojej hlavy je to už o čosi ťažšie, ale nie nemožné.

Mať pevnú štruktúru dňa, aby to vyzeralo tak, že sa nič nezmenilo. Odfajknuté. Mať doma jedlo, lieky, vreckovky aj toaleťák. Odfajknuté. Dobre sa vyspať. Polofajka. Vieš o tom, že oddýchnutí ľudia ľahšie bojujú s vírusmi? Obmedziť internet. Polofajka. Viem, že nepotrebujem čítať vyjadrenia rýchlokvasných „odborníkov“ na virológiu ani diskusie na úrovni krčmových debát pri treťom poldecáku. Ale čo ak mi ujde niečo dôležité?!

A je tu ešte jedna oblasť: moja duša.

Ako sa na príchod pandémie pripravuje moja duša? O tom sa vo filmoch nehovorilo nič. No čo keď sa vírus priblíži natoľko, že dýchne aj na mňa?

Úmrtnosť na koronu nie je v mojej vekovej kategórii príliš vysoká. Ale úmrtnosť na „život“ ako taký je stopercentná. Každý z nás jedného dňa zomrie. Premýšľaš nad tým niekedy?

Si na to pripravený?

Napĺňa ťa pomyslenie na svoju smrť pokojom, zmierením, nebodaj radosťou a očakávaním? Alebo v tebe vyvoláva úzkosť a strach?

Ak sa o tom chceš porozprávať s niekým, kto si ťa bez odsúdenia vypočuje a pomôže ti zbaviť sa obáv, napíš nám.


Diskutovať s e-koučom

*povinné