Skúmanie otázok o živote a Bohu

Astrológia a cesta hľadania Boha

Duchovní vodcovia, meditácia, astrológia, „vyššie ja“, rozvíjanie psychických síl, prebudenie kundalini (prvotnej energie človeka), modlenie sa ku guruom, astrálne výlety, veštenie pomocou čísel, tarokové karty, vyvolávanie duchov mŕtvych, schôdzky s čarodejnicami, stretnutia so sufistami, nasledovníkmi Muktanandu, Rajneesha, Sai Baby, Maharaju, – toto všetko a ešte mnoho ďalších vecí sa stalo súčasťou môjho „putovania“ za Bohom. A ako som sa dostala na túto cestu?

Začiatky

Vyrástla som v rodine, kde otec bol agnostik a matka tradičná kresťanka. Nútila ma chodiť do kostola, lebo verila, že je to správne, hoci niekedy sama nešla. Keďže otec pracoval v diplomatických službách, často sme sa sťahovali a navštevovali sme rôzne cirkevné spoločenstvá po celom svete. Keď som stretávala ľudí, ktorí vyznávali inú vieru, bola som veľmi prekvapená. Možno existuje aj viac než to, čo som mala ja – povrchné vedomosti o Bohu a Ježišovi. Túžila som po čomsi hlbšom, po niečom živom a reálnom. Zdalo sa mi, že kresťanstvo je len chodenie do kostola a robenie dobrých skutkov. Aké nudné! Niečo mi stále chýbalo! Navyše, v škole som nikdy nezapadla do kolektívu. Písala som poéziu, žila som v rodine alkoholika, nemala som žiadne korene – jednoducho som sa cítila iná, odlišná od ostatných spolužiakov. Niekedy v tom čase sa začala moja cesta za Bohom.

Paranormálne schopnosti

Na vysokej škole som mala paranormálne zážitky; kamarátila som sa s dievčaťom, ktoré o sebe tvrdilo, že vidí aury; navštevovala som špiritistické seansy, na ktorých médiá prijímali správy od mŕtvych. V jedno jasné slnečné poobedie na Floride, keď som s privretými očami odpočívala na posteli, pocítila som, že sa vznášam. Otvorila som oči a s úžasom som pozorovala, ako stúpam k stropu. Pod sebou som videla ležať svoje vlastné telo. Zľakla som sa, že som zomrela. Tento šok spôsobil, že som sa hneď vrátila do svojho tela, ale takmer bolestivým spôsobom. Toto bol môj prvý zážitok mimo tela. Nevedela som, čo to je, ani že to má svoj názov. Nikomu som o tom nepovedala.

Po tejto ceste som uberala i v nasledujúcich rokoch. Navštívila som psychotronikov a astrológa, veľa som čítala o paranormálnych javoch, hinduizme a budhizme. Začala som vnímať spojitosti medzi mojím životom a farbami čakry, siedmich psychických centier energie, ktoré sú v človeku podľa hinduistickej viery. Tieto a iné zážitky ma povzbudili, aby som sa pohrúžila do zvodného sveta východnej mystiky.

Postupom času sa moje psychické schopnosti sa zväčšovali. Študovala som astrológiu a absolvovala som sedemhodinovú skúšku z astrológie v Atlante, aby som získala osvedčenie pre podnikanie v tejto oblasti.. Túto skúšku organizovalo mesto, viedla a hodnotila ju však špeciálna astrologická komisia. Skúšku som úspešne zložila a začala som praktizovať astrológiu. Neskôr som ju dokonca i vyučovala, prednášala som na stretnutiach pre verejnosť, písala som články pre astrologické a new age časopisy. Stala som sa členkou skúšobnej komisie, ktorá organizovala a hodnotila testy z astrológie, a nakoniec ma zvolili za jej predsedníčkou.

Meditácia: snaha utlmiť otázky a protirečenia

Napriek všetkým znalostiam a schopnostiam, ktoré som dosiahla, som stále nenachádzala odpovede na moje otázky. Keďže som dospela k viere, že neexistuje zlo, len nevedomosť, správy o brutálnych vraždách a krutostiach ma znepokojovali. Verila som, že po smrti sa znovu vrátim – kde však budem medzitým, a ako dlho? Niektorí učili, že budeme na nejakom mieste, ktoré sa podobá škole, kde si zvolíme náš budúci život. Iní tvrdili, že sa dostaneme na miesto, kde budeme duchovne očisťovaní – ako, to nám nevysvetlili – a potom nám niekto vyberie ďalší život. Ale kto? To nám nepovedali. Mali sme sa spoľahnúť, že všetko bude v poriadku a dôverovať čomusi, o čom sme ani nevedeli.

Hľadala som pokoj v Zen-budhizme. Snažila som sa oslobodiť moje ja od všetkých túžob pomocou meditácie, počas ktorej som vyvolala všetky myšlienky, strach, obavy, alebo žiadosti bez toho, aby som na ne reagovala. Toto sa malo praktizovať aj v normálnom živote mimo meditácie. Pre niekoho, kto v sebe nosí veľa emocionálnej bolesti z minulosti i prítomnosti tak ako ja, mala byť takáto meditácia podľa kníh príťažlivá. Bolo to však neprirodzené a umelé.

„Vyprázdnená“ myseľ mala byť ďalším stupňom duchovnej dokonalosti, keď som sa však o to snažila, priviedlo ma to k hlbokým depresiám a nihilizmu. Možno som sa snažila málo… Keby som bola horlivejšia, možno by sa mi podarilo nahradiť moje prirodzené reakcie a pocity „necítením“. Je však ľudské nič necítiť a prijať každú myšlienku, skutok a emóciu bez úsudku?

Na jednej strane ma moje autority viedli k prirodzenosti a celostnosti (holizmu), na druhej však tvrdili, že sa mám vzdať svojich prirodzených reakcií. To si protirečilo. Samozrejme racionálna analýza tohto typu nebola vítaná a dokonca ju ostro napádali. Ak niečo nedávalo zmysel, tým lepšie. Mala som prekročiť hranice racionálneho rozmýšľania, ktoré bolo prekážkou medzi mnou a osvietením. Hoci sa mi nepodarilo odosobniť sa, aj naďalej som lipla na paradoxnom učení Zen-budhizmu, čítala som knihy s budhistickými príbehmi a pokračovala som v meditáciách. Cítila som, že pokoj, ktorý som predtým čerpala z meditácie, sa stráca. V snahe opäť nájsť tento prchavý kľud som preto meditovala ešte viac.

Pravda neexistuje

Zistila som tiež, že podstatou okultizmu a new age je to, že na nič neexistuje jednoznačná odpoveď. Neexistuje „jediná“ pravda a neexistuje „jediná“ realita. Pravda je založená na ľudskom prežívaní a vnímaní, a preto sa od človeka k človeku mení. Keď však existuje veľmi veľa realít a žiadna absolútna pravda, potom musí byť i mnoho protirečivých právd a realít. V podstate som sa mohla uspokojiť s každou pravdou, ktorá sa mi zapáčila. Avšak v praktickom živote to malo aký význam, keď niekto konečne „našiel“ pravdu? Alebo ako vieme, že táto pravda vôbec existuje? A ak neexistuje, aký má význam, čomu človek verí? Tieto učenia dávali len odpovede, ktoré vyvolávali ďalšie a ďalšie otázky.

Problém smrti

Sme len kvapkou v mori, učili ma. Keď prežijeme všetky svoje životy, naším konečným cieľom je zjednotenie sa s vesmírnym vedomím, ktoré niektorí nazývajú bohom. Z tejto božskej sily sme vznikli a ona je aj naším konečným osudom. To znamená, že moja identita, spomienky, nadanie aj osobnosť sa rozplynú do akéhosi kozmického všeobecného bytia. A kde budem ja? Fakt, že „ja“ už nebudem, ma znepokojoval. Téma smrti ma zamestnávala čoraz viac, ale nebolo to pre mňa ľahké.

Láska ako výhovorka

Stále som počúvala, že najlepší spôsob, ako pomôcť iným a zároveň zostať verný svojej ceste, je pracovať na sebe a milovať seba samého. Hoci sa často hovorilo o „láske“ a o tom, že práve ona je základom všetkého, zdalo sa mi, že všetci to slovo používajú len na to, aby ospravedlnili svoje skutky. Takže ak ti tvoj manžel nevyhovoval, „skutočná láska“ ti umožňovala, aby si ho opustila a našla si nejakého iného, s ktorým by si mohla byť spojená tým pravým putom. Veď v podstate zákon lásky bol hlavným zákonom vesmíru! Táto láska však nebola definovaná. Nebola to žiadna osoba ani bytosť, ktorá by ma milovala. Bola to len akási všeprenikajúca sila, akási energia vychádzajúca z vesmírneho Vedomia – to bolo všetko. Môže ale sila milovať? Môže mať sila o niekoho záujem?

Túžba a vnútorný boj

Odrazu som začala pociťovať nevysvetliteľné nutkanie ísť do kostola. Keďže som v tom čase nenávidela kresťanstvo, cirkev i kresťanov, hnevalo ma to. Zo začiatku som sa snažila toto nutkanie ignorovať. Istú dobu som s ním bojovala a snažila sa ho zapudiť, no potom som sa rozhodla vzdať sa, pričom som tajne dúfala, že potom prestane. Vysvetľovala som si to tak, že v nejakom svojom minulom živote som bola možno kňaz alebo mních.

Hneď počas prvých minút bohoslužby v jednom veľkom kostole v Atlante ma zalial taký príval lásky, aký som nikdy nepoznala. Prenikala mnou tak mocne, až som začala plakať. Vedela som, že táto láska je od Boha, nie z hudby, ľudí alebo miesta, kde som bola. Táto láska bola skutočná. Ako dcéra alkoholika som celý život túžila po takejto láske. Ďalšiu nedeľu som tam šla zase – nie preto, aby som opäť niečo zažila, ale len aby som bola na mieste, kde ma naplnila táto láska.

Po niekoľkých týždňoch som sa začala cítiť „špinavá“ kvôli astrológii, ktorú som praktizovala, hoci nikto z tohto kostola mi nič o tejto veci nepovedal. Vedela som len, že astrológia ma z nejakého dôvodu oddeľuje od tohto Boha lásky. Čoskoro som nadobudla silné presvedčenie, že Boh nemá rád astrológiu a chce, aby som sa jej vzdala. Vzdať sa mojej celoživotnej práce? Vzdať sa mojej identity a zmyslu života? Okrem môjho syna nebolo pre mňa nič dôležitejšie než astrológia. Cítila som však, že nemám na výber. Rozhodla som sa jej teda vzdať, sama neveriac tomu, čo robím. Toho času som bola predsedníčkou skúšobnej komisie i členkou iných komisií v astrologickej spoločnosti, mala som naplánované mnohé prednášky. Musela som nájsť miesto seba iného učiteľa. Musela som povedať klientom, ktorí mi volali, že s astrológiou som skončila.

Pravá realita

Od Boha ma oddeľovalo všetko, čo som v minulosti robila: celý svoj život som žila podľa svojej vôle – vôle, ktorá odmietala a vzpierala sa Bohu a jeho slovu. Uvedomila som si, že pravda a odpoveď na všetky moje otázky je jedna: Ježiš Kristus. Aká jednoduchá, ale hlboká pravda!

Ježiš sa veľmi odlišoval od „majstrov“, od ktorých som sa učila. Bol skutočnejší než duchovní vodcovia, majstri, vyššie „ja“ – všetky tie prchavé, neskutočné veci, o ktorých neboli žiadne dôkazy – pretože prišiel na Zem v tele a zažil, čo je to hlad, smäd, bolesť a smútok. Nepriniesol zvesť, ktorá by popierala špinu a biedu života, ale stretával sa s vydedencami spoločnosti, prostitútkami a nenávidenými vyberačmi daní. Ježiš sa im nevyhýbal, no aj v ich spoločnosti zostal bezhriešny. Bol plne človekom, ale i plne Bohom. Bol rovný Bohu, ale odložil svoju slávu (nie však božskosť), aby prebýval medzi mužmi a ženami, ktorí trpeli. Ježiš Kristus dobrovoľne podstúpil mučenie, položil svoj život a umrel v hrozných bolestiach na kríži, aby tak zaplatil za naše hriechy. Na tretí deň vstal v tele z mŕtvych a zvíťazil nad smrťou, aby sme mohli mať večný život s Bohom. Žiadny mág, duchovný majster, žiadny Budha, šaman, čarodejnica ani psychotronik neporazili smrť, všetci naďalej ležia mŕtvi vo svojich hroboch. Ježiš má však moc nad smrťou a žije aj dnes.

A tak som odovzdala svoj život Kristovi a vedela som, že od tej chvíle patrím len jemu. O niekoľko mesiacov neskôr som sa dozvedela, že jeden môj známy – mladý kresťan – sa spolu so skupinkou veriacich zo svojho kostola za mňa počas celého toho roku modlil.

Čo mi astrológia a okultné praktiky nikdy nedali

Komplikované a zložité učenia, ktoré ma predtým fascinovali, množstvo úrovní právd a realít, čo som skúmala, neustála snaha o duchovný rozvoj a osvietenie, paranormálne zážitky, viera vo svoje vlastné dobro za každú cenu – to všetko bolo len bludiskom a pascou. Pravda je tak jednoduchá, že i dieťa ju môže pochopiť, pretože pravda je Osoba. Ježiš neučil o žiadnej ceste, ani netvrdil, že objavil cestu k Bohu. Povedal: „Ja som cesta, i pravda, i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.”1

On sám je tou cestou – nie jedna z ciest, ale JEDINÁ cesta.

Aký je najväčší rozdiel medzi mojím predchádzajúcim životom a terajším životom v Kristu? Že som šťastnejšia a život je ľahší? Vôbec nie. Rozdiel je v tom, že som duchovne spokojná. Stále sa mám čo učiť a stále ešte musím rásť, ale základom tohto učenia a rastu je Kristus, a nie hľadanie mimo neho. Moja hľadanie sa skončilo, smäd je uhasený, vnútorný hlad sa nasýtil.

Mnohí vyhľadávajú okultné a paranormálne aktivity a dúfajú, že budú osobne i duchovne naplnení. Boh toto naplnenie ponúka vo vzťahu s ním. Ak o tom chceš vedieť viac, prečítaj si článok Chcel by si spoznať Boha osobne?.
[Autor článku: Marcia Montenegro]

[1] Biblia, Ján 14,6