Skúmanie otázok o živote a Bohu

Zmenil sa mi život… Ako?

Pristihol si sa niekedy pri tom, že si hovoríš: „Neznášam svoj život…“? Aj ja som si to hovorieval. Ale môj život sa zmenil. Navždy.

Chcel som byť šťastný. Túžil som byť ten najšťastnejší človek na svete. A chcel som nájsť zmysel života. Hľadal som odpovede na otázky:

  • Kto vlastne som?
  • Prečo som tu?
  • Kam smerujem?

A nad to všetko som chcel byť slobodný. Sloboda pre mňa nebola jednoducho robiť to, čo som chcel robiť. Sloboda pre mňa znamenala mať silu robiť to, o čom som vedel, že mám urobiť… Väčšina ľudí vie, čo by mala robiť, ale nemajú na to dosť síl. A tak som sa pustil do svojho hľadania.

Ako sa zmeniť k lepšiemu?

Zdalo sa mi, že takmer každý okolo mňa bol nábožensky založený, tak som urobil to, čo sa zdalo prirodzené: vyrazil som do kostola. Chodil som tam na 150 percent. Bol som tam ráno, na obed aj večer. No asi som si vybral zlý kostol, lebo som sa cítil horšie v kostole, než mimo neho. Vždy som bol veľmi praktický, a keď nejaká vec nefungovala, skoncoval som s ňou. A tak som skoncoval s náboženstvom.

Začal som uvažovať, či je odpoveďou prestíž. Rozhodol som sa teda stať známym a obľúbeným. Najznámejšími ľuďmi na univerzite boli študentskí vodcovia, ktorí mali zároveň na starosti aj finančné fondy. Tak som sa dostal do čela študentskej rady. Bolo super, že ma každý poznal, mohol som robiť dôležité rozhodnutia, narábať s univerzitnými peniazmi, rozhodovať o tom, kto bude prednášať a podobne.

Nadšenie z prestíže mi však zovšednelo ako všetko ostatné, čo som skúšal. V pondelok ráno som zvyčajne vstával s bolesťou hlavy – ako následkom prechádzajúcej noci – a s hrôzou, že mám pred sebou päť otravných dní. Vydržal som to od pondelka do piatka a tešil som sa na tri prehýrené večery – piatok, sobotu a nedeľu. A od pondelka sa tento nezmyselný kolotoč zasa opakoval.

Nechcel som si pripustiť, že takýto nezmyselný bol celý môj život – na to som bol príliš hrdý. Každý si myslel, že som tým najšťastnejším človekom na škole. Nikoho by ani nebolo napadlo, že moje šťastie bol len klam a pretvárka. Bol som ako loď zmietaná vlnami – vlnami okolností. Nemal som však žiadne kormidlo, žiadne smerovanie, cieľ. No nevidel som nikoho, kto by žil inak. Nikoho, kto by mi povedal, ako sa dá žiť inak. Bol som totálne frustrovaný.

Zvláštni ľudia

V tom období som si všimol malú skupinku ľudí – osem študentov a dvoch prednášajúcich – ktorí sa od ostatných odlišovali. Zdalo sa mi, že vedia, kto sú a kam kráčajú, a prečo veria tomu, čomu veria.

Títo ľudia o láske nielen hovorili – oni ňou aj žili. Boli akoby úplne povznesení nad starosti univerzitného života. Kým sa každý okolo mňa topil vo svojich vlastných problémoch, oni vyzerali, že majú stály vnútorný zdroj radosti a pokoja – nezávislý od okolností. Boli až nechutne šťastní. Mali niečo, čo som ja nemal.

Reagoval som ako väčšina študentov: keď mal niekto niečo, čo som ja nemal, okamžite som to chcel. Rozhodol som sa s týmito neobvyklými ľuďmi spriateliť.

Asi o dva týždne nato som sedel pri stole v študentskom klube a rozprával som sa s niektorými z nich. Debata sa začala krútiť okolo Boha. V tejto veci som bol značne skeptický a neistý, preto som sa tváril veľmi sebavedome. Ležérne som sa oprel na stoličke, akoby ma to už menej ani nemohlo zaujímať a obrátil som sa na jednu peknú študentku (vždy som si myslel, že všetci kresťania sú škaredí). Opýtal som sa jej: Povedz mi, prečo sa tak odlišujete od ostatných študentov a profesorov na tejto škole? Čo zmenilo vaše životy?“

Bez zaváhania mi pozrela priamo do očí a s úplnou vážnosťou vyslovila dve slová, ktoré by som v inteligentnej debate na univerzitnej pôde nikdy neočakával: „Ježiš Kristus.“

„Ježiš Kristus?!“ zvolal som. „Preboha, nehovor mi takéto hlúposti! Mám plné zuby kostolov a Biblie. Nechaj si tie nezmysly o náboženstve pre seba!“

Ani som nedopovedal, už mi skočila do reči: „Nepovedala som náboženstvo, povedala som Ježiš Kristus.“ Poukázala na niečo, čo som nikdy predtým nevidel: kresťanstvo nie je „náboženstvo“. Náboženstvo je snaha ľudí priblížiť sa k Bohu pomocou dobrých skutkov a rôznych rituálov; kresťanstvo je snaha Boha priblížiť sa k ľuďom prostredníctvom Ježiša Krista.

Nečakaná výzva

Vtedy ma moji noví priatelia vyzvali, aby som racionálne a dôkladne preskúmal tvrdenia Ježiša Krista: jeho vyhlásenia, že je Božím Synom; že vzal na seba ľudskú podobu a žil medzi skutočnými mužmi a ženami; že zomrel na kríži za hriechy ľudstva; že bol pochovaný a vzkriesený na tretí deň; že je stále živý a môže zmeniť život človeka ešte aj dnes.

Myslel som si, že táto výzva je akýsi žart. Každý čo len trochu rozumný človek predsa vedel, že kresťanstvo je založené na mýtoch. Myslel som si, že iba nejaký blbec môže veriť legende, že Kristus sa vrátil spomedzi mŕtvych. V minulosti som vítal každú príležitosť, keď sa v triede ozval nejaký kresťan, aby som ho mohol „roztrhať na franforce“. Predstavoval som si, že aj keby snáď kresťan mal nejakú mozgovú bunku, musela by umrieť z osamotenosti.

Napokon som ich výzvu prijal. Nie aby som ich tvrdenie dokázal, ale aby som ho vyvrátil. Bol som presvedčený, že kresťanské príbehy pred dôkazmi neobstoja. Bol som študentom práva a niečo o dôkazoch som už vedel. Chcel som preskúmať tie ich tvrdenia skrz naskrz a dokázať im, aký veľký podvrh je celé to ich náboženstvo.

Ak chceš vedieť viac, klikni na druhú časť Joshovho príbehu a čítaj ďalej…

[Autor článku: Josh McDowell]