Skúmanie otázok o živote a Bohu

Prečo je život taký ťažký?

Prečo ľudia dostávajú rakovinu? Prečo nastávajú zemetrasenia, ktoré ničia celé mestá? Prečo musia ľudia tak ťažko pracovať, aby mali sotva niečo na uživenie rodiny?

Podvedome si asi takéto otázky kladieme dosť často. Na vedomej úrovni však len málokedy. Sme takí zaneprázdnení životom, že sa len zriedkakedy zastavíme, aby sme si položili otázku PREČO?

Lenže potom sa stane niečo, čo nami otrasie. Naši rodičia sa rozvedú. Niekto prepadne dievča, ktoré býva na našej ulici. Príbuzný ochorie na rakovinu. To nás prebudí – aspoň na chvíľu. Potom však väčšinou zase skĺzneme do ignorovania reality. Teda… Pokiaľ nás nezasiahne ďalšia tragédia, ďalšie vybočenie z reality. Potom možno začneme uvažovať: Niečo tu nie je tak, ako by malo byť. Niečo je tu fakt zlé, vážne zlé. Tak by predsa život nemal vyzerať!

Takže PREČO sa dejú zlé veci? Prečo nie je tento svet lepším miestom?

Na toto PREČO existuje jasná odpoveď – nájdeme ju v Biblii. Nie je to však odpoveď, ktorú by väčšina ľudí rada počula: Svet je taký, aký je, pretože je to svet, o ktorý sme si v určitom zmysle sami prosili.

Pripadá ti to čudné?

Čo alebo kto by mohol zariadiť, aby bol tento svet iný, než je? Čo alebo kto by mohol zaručiť, že bude život bezbolestný – pre každého a navždy?

Boh. Ten by to dokázal. Lenže to nerobí. Aspoň nie hneď teraz. A preto sa na neho hneváme. Hovoríme: „Boh nemôže byť všemocný a milujúci. Keby taký bol, svet by vyzeral úplne inak!“

Možno si to hovoríme v nádeji, že Boh zmení v tejto veci prístup. Dúfame, že sa začne cítiť previnilo, a to ho prinúti, aby tu pár vecí „napravil“.

Ale s Bohom to ani nehne. PREČO?

Nepohne to s ním – nezačne teraz všetko meniť – pretože nám dáva presne to, čo sme od neho chceli: svet, kde sa k nemu môžeme správať, akoby vôbec neexistoval alebo bol zbytočný.

Dostali sme to, čo sme chceli

Spomínaš si na príbeh o Adamovi a Eve? Zjedli „zakázané ovocie“. Nebrali ohľad na to, čo im Boh hovoril alebo dával, vrhli sa do života bez neho. Adam a Eva totiž akosi dúfali, že by mohli byť ako Boh, ibaže bez Boha. Uverili predstave, že v živote je niečo cennejšie než sám Boh, niečo cennejšie, než mať osobný vzťah s Bohom. A toto fungovanie sveta – so všetkými svojimi chybami – bolo výsledkom ich slobodného rozhodnutia.

Tento príbeh by sa vlastne dal rozprávať o každom z nás, nie? Kto z nás nepovedal – ak už nie nahlas, tak aspoň v duchu: Bože, myslím, že toto zvládnem bez teba. Toto si naozaj urobím sám. Ale vďaka za ochotu.

Všetci sme sa pokúšali zariadiť si svoj život bez Boha. Prečo to robíme? Najskôr asi preto, že sme všetci uverili predstave, že existuje niečo, čo by malo väčšiu cenu než Boh a čo by bolo dôležitejšie než on sám. Pre rôznych ľudí sú to rôzne veci, ale spôsob uvažovania je rovnaký: Boh nie je to najdôležitejšie v živote. Vlastne by som si rovnako dobre dokázal poradiť aj bez neho.

Ako na to zareaguje Boh?

Dovolí to. Mnohí ľudia pociťujú bolestné dôsledky cudzích alebo vlastných rozhodnutí, ktoré sú v rozpore s Božou vôľou.. či už ide o vraždy, sexuálne zneužívanie, chamtivosť, lži a podvody, ohováranie, neveru, pýchu atď. Všetky tieto veci sa dajú vysvetliť tým, že ľudia Bohu odopreli prístup do svojho života a neumožňujú mu, aby v ňom uplatnil svoj vplyv. Žijú si, ako to považujú za vhodné, a potom trpia oni sami aj ďalší ľudia.

A čo na to Boh? Rozhodne sa na nás nepozerá so samoľúbym úsmevom a postojom „Dobre im tak“. Naopak, skláňa sa k nám plný súcitu a dúfa, že sa k nemu obrátime, aby nám mohol dať skutočný život. Ježiš povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinúť.“1

Ale nie všetci sú ochotní k nemu prísť. Ježiš sa k tomu vyjadruje slovami: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý vraždíš prorokov a kameňuješ tých, čo boli poslaní k tebe! Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, ale nechceli ste!“2 A znovu vracia celý problém späť k otázke nášho vzťahu s ním: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života.“3

Útecha, keď, život nie je fér

Ale čo ak život skutočne nie je fér? Čo tie strašné veci, ktoré ťa v živote zasiahnu a za ktoré môže niekto iný? Keď ti niekto ublíži, je užitočné si uvedomiť, že Boh sám znášal od iných strašné zachádzanie. Viac než dobre rozumie tomu, čím prechádzaš.

V živote nemôže byť nič bolestnejšie než to, čo kvôli nám vytrpel Ježiš. Priatelia ho opustili, nepriatelia ho pred ukrižovaním bili, mučili a vysmievali sa mu, potom ho pribili na kríž a urobili si z neho potupné divadlo, zatiaľ čo sa on pomaly dusil a umieral.

Stvoril nás, a predsa dal ľudstvu slobodu niečo takéto urobiť, aby naplnil Písmo a oslobodil nás od nášho hriechu. Nič z toho nebolo pre Ježiša prekvapením. Uvedomoval si, čo ho čaká: vopred poznal všetky detaily, vedel o každej bolesti a ponížení. „Keď Ježiš vystupoval do Jeruzalema, vzal si osve dvanástich učeníkov a cestou im hovoril: Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Odsúdia ho na smrť a vydajú pohanom, aby ho vysmiali, zbičovali a ukrižovali; a tretieho dňa bude vzkriesený.“4

Skús si predstaviť, že by si vedel, že ťa čaká niečo také hrozné ako jeho. Ježiš rozumie všetkej duševnej a emocionálnej úzkosti. V tú noc, keď ho mali zatknúť (a on to vedel), sa šiel modliť, ale vzal so sebou niekoľkých priateľov. „Vzal so sebou Petra i dvoch Zebedejových synov a začal pociťovať zármutok a úzkosť. Vtedy im povedal: Moja duša je smutná až na smrť. Zostaňte tu a bedlite so mnou. Trochu poodišiel, padol na tvár a modlil sa: Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“5 Aj keď sa Ježiš svojim trom priateľom zdôveril o tom, čo ho čaká, nechápali hĺbku jeho mučivej úzkosti. Keď sa po modlitbe vrátil, našiel ich, ako spia… Ježiš rozumie tomu, aké to je, prechádzať bolesťou a extrémnym zármutkom sám.

Ján to vo svojom evanjeliu zhrnul takto: „Bol vo svete a svet ním vznikol, ale svet ho nespoznal. Do svojho vlastného prišiel, ale jeho vlastní ho neprijali. Tým však, čo ho prijali a veria v jeho meno, dal moc stať sa Božími deťmi… Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil. Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život.“6

Pokoj uprostred ťažkých situácií

Niet pochýb, že v tomto svete existuje bolesť a hlboké utrpenie. Väčšina z nich sa dá vysvetliť sebeckými, nenávistnými činmi a postojmi ľudí, ale mnohé z nich sa vysvetlenia na tomto svete nedočkajú. Boh nám však ponúka seba samého. Poskytuje nám vedomie, že i on zažil bolesť, ktorú cítime my, a vie o našej bolesti a našich potrebách. Ježiš svojim učeníkom povedal: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, ale ja vám ho dávam, nie ako svet dáva. Nech sa vám srdce neznepokojuje a neľaká.“7 Je množstvo dôvodov, prečo sa báť a trápiť, ale Boh nám môže dať svoj pokoj, ktorý je väčší než naše problémy. Koniec koncov je Boh, Stvoriteľ. Ten, ktorý vždy existoval. Ten, pre ktorého bolo stvoriť svet hračka.

Aj vo svojej moci nás však dôverne pozná do tých najmenších, najmenej významných podrobností. A keď mu zveríme svoj život a spoľahneme sa na neho, bude nás bezpečne držať, i keď nás dobehnú starosti. Ježiš povedal: „Toto som vám povedal, aby ste našli vo mne pokoj. Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“8 Prešiel aj tým najhorším, čo nám hrozí – smrťou, a zvíťazil nad ňou. Ak mu budeme dôverovať, môže nás previesť ťažkými životnými situáciami, a potom nás doviesť k večnému životu.

Životom môžeme prechádzať buď s Bohom, alebo bez neho. Ježiš sa modlil: „Spravodlivý Otče, svet ťa nepoznal, ale ja som ťa poznal a aj títo poznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ho ohlásim, aby v nich bola láska, ktorou si ma miloval, a aby som ja bol v nich.“9

Možno sa pýtaš, prečo je život taký ťažký. Odpoveďou je poznať pokoj, ktorý dáva len Boh. Ak aj ty chceš takýto pokoj, prečítaj si viac o tom, ako nadviazať osobný vzťah s Bohom.

Všetky citácie sú z Biblie. [1] Matúš 11, 28; [2] Matúš 23, 37; [3] Ján 8, 12; [4] Matúš 10, 17-19; [5] Matúš 26, 37-39; [6] Ján 1, 10-12; 3, 17; 3, 16; [7] Ján 14, 27; [8] Ján 16, 33; [9] Ján 17, 25-26.