Odmalička sa môj život točil okolo športu. Večne som bola na futbalovom alebo volejbalovom tréningu či zápase, a keď som mala voľno, venovala som sa škole – na nič iné som nemala čas. Bol to jeden kolotoč a mne to vyhovovalo. Nechodila som sa zabávať so spolužiakmi a ani mi to nechýbalo. Vždy som mala dobrú výhovorku: „V sobotu mám zápas.“ A všetci to ako-tak akceptovali.
Nepokoj, prázdnota a hľadanie
Potom som prišla na vysokú školu a moje aktívne športovanie sa pomaly skončilo. Spoznávala som nových ľudí a túžila som niekde zapadnúť. Ale internátny život je často iba o zábave, párty, alkohole… A to nebol môj svet. Istý čas som sa snažila aj zapadnúť, ale čoskoro som si uvedomila, že sa len na niekoho hrám a nie som to ja. Nebolo to jednoduché. Veľa ľudí ma sklamalo, a tak som sa začala spoliehať len na seba. Často som bola negatívna a kritická. V duši som cítila nepokoj, prázdnotu a stále som niečo hľadala.
Nový svet
Raz mi jeden kamarát zavolal, či chcem chodiť hrávať do telocvične futbal so skupinou veriacich študentov. Ja som bola neveriaca, no keďže šport je moja srdcovka, súhlasila som. Tešila som sa, že mám možnosť športovať, a postupne som zistila, že sa s tou partiou cítim fajn. Neskôr som tam už nechodila len kvôli športu, ale hlavne kvôli tým ľudom. Vďaka nim sa pre mňa začal otvárať úplne nový svet.
Zistila som, že to, čo ma ťahá k týmto ľuďom, je Boh. Oni poznali Boha ako svojho priateľa a niekoho, kto je neustále s nimi, drží ich vo svojich rukách a dáva ich životu zmysel a nádej. Ich svet bol radostný, lebo poznali Boha. Vtedy som si uvedomila, že celý čas som vlastne hľadala Boha. A tak som sa rozhodla, že aj ja chcem žiť svoj život s ním.
Odvtedy sa môj život veľmi zmenil. Viac a viac spoznávam, aký má Boh plán s mojím životom, a že už nemusím byť závislá na sebe, ale môžem dôverovať jemu. Moje dni dostali novú nádej a svet vidím cez nové, farebnejšie okuliare.
