Môžeme dnes – v 21. storočí brať Bibliu vážne? Nie je snáď plná protirečení, nezmyslov a historických nepresností? Nevyvrátili jej autenticitu archeologické nálezy? Racionálne uvažujúci človek verí, že spoľahlivosť každého historického dokumentu je potrebné preveriť. Skúsme teda odložiť naše predsudky a pocity bokom a preskúmajme Bibliu z pohľadu histórie a archeológie.
Historickú presnosť Biblie podporuje viacero kategórií dôkazov. (Môžeš priamo preskočiť na ktorúkoľvek z nasledujúcich častí tohto článku.)
- Čo je na Biblii také jedinečné
- Čo hovorí o spoľahlivosti Biblie archeológia?
- Menila sa postupom času Biblia, alebo máme to, čo bolo pôvodne napísané?
- Potvrdili historici, že to, čo hovorí Biblia o Ježišovi, zodpovedá skutočnosti?
- Nakoľko sú záznamy evanjelií spoľahlivé?
- Sú v Biblii protirečenia?
- Podľa čoho sa vyberali knihy Novej zmluvy? Prečo by sme nemali uznať apokryfy, Judášovo či Tomášovo evanjelium?
- Prečo trvalo 30 – 60 rokov, než sa zapísali evanjeliá?
- Záleží na tom, či Ježiš naozaj urobil alebo povedal to, čo je v evanjeliách?
1. Čo je na Biblii také jedinečné?
Biblia (z gr. biblia = knihy) nie je jediná kniha. Je to vlastne akási „knižnica“, ktorá obsahuje desiatky kníh napísaných v časovom rozpätí vyše 1 500 rokov. Písalo ju viac ako 40 autorov rôznych postavení (od kráľov, vojenských hodnostárov, roľníkov, úradníkov, filozofov, rybárov, básnikov, hudobníkov, učencov až po pastierov). Bola písaná na troch rôznych kontinentoch (v Ázii, Afrike a Európe), v troch rôznych jazykoch (hebrejčine, gréčtine a aramejčine), v rôznych dobách a pri rôznych duševných rozpoloženiach autorov. Bola písaná v širokej rozmanitosti literárnych útvarov, ktoré zahŕňajú poéziu, historické rozprávanie, osobnú korešpondenciu, memoáre, biografiu, zákon, proroctvo atď. Napriek svojej rôznorodosti a adresovaniu mnohých kontroverzných tém života je Biblia až neuveriteľne jednotná.
Ak sa ti to nezdá zvláštne, či dokonca absolútne jedinečné, dáme ti výzvu: Skús nájsť desiatich ľudí zo svojho okolia, ktorí majú podobné vzdelanie, pochádzajú z tej istej kultúry a hovoria tým istým jazykom, a požiadaj ich, aby napísali svoj názor na jednu jedinú kontroverznú tému, napríklad na zmysel života. Keď skončia, skús porovnať, k akým záverom prišli. Súhlasia so sebou navzájom? Asi sotva! Ale Biblia nemá len desiatich autorov, ale štyridsať. Nepísali ju v priebehu jednej generácie, alebo v rozpätí tisícpäťsto rokov; nie autori podobného vzdelania, kultúry či jazyka, ale mnohých, a nielen o jednej téme, ale o stovkách tém! Väčšina z týchto autorov sa navzájom vôbec nepoznala, ani nemala možnosť čerpať zo zdrojov iných „spoluautorov“. Preto je jednota tejto knihy unikátna a nemá obdoby v žiadnej inej náboženskej či filozofickej literatúre.
Lewis S. Chafer, zakladateľ Dallaského teologického seminára to zhrnul takto: „Biblia nie je kniha, ktorú by človek napísal, keby mohol, alebo mohol napísať, ak by chcel.“1 Táto neobyčajná jednota uprostred takejto rozmanitosti je prvým náznakom toho, že jej tvrdenie o tom, že je inšpirovaná Bohom, je pravdivé.
2. Čo hovorí o spoľahlivosti Biblie archeológia?
Archeológia nemôže dokázať, že Biblia je Božím slovom zapísaným pre nás ľudí. Môže však potvrdiť jej základnú historickú presnosť, a presne to aj robí. Archeológovia neustále nachádzajú mená vládnych úradníkov, kráľov, miest a sviatkov, o ktorých sa zmieňuje Biblia – občas práve tých, o ktorých existencii historici predtým pochybovali. Objav za objavom preukázal spoľahlivosť v nespočetnom množstve detailov a posilnil uznanie hodnoty Biblie ako historického zdroja.
Jánovo evanjelium napríklad rozpráva o tom, ako Ježiš uzdravil chromého pri rybníku Betezda. Text dokonca hovorí o piatich stĺporadiach, ktoré k nemu viedli. Toto miesto sa dlho udávalo ako príklad Jánovej nepresnosti, pretože také miesto sa v Jeruzaleme jednoducho nenašlo. Rybník však nedávno vykopali. Leží asi dvanásť metrov pod povrchom, a má päť stĺporadí, presnejšie oblúkových kolonád, práve takých, aké opisuje Ján.2
Archeológia napríklad identifikovala mnoho starovekých miest, o ktorých sa zmieňuje Lukáš v novozmluvných Skutkoch apoštolov. „Lukáš bez jedinej chyby menuje celkom dvadsaťtri krajín, päťdesiatštyri miest a deväť ostrovov.“3
Archeologických nálezov potvrdzujúcich existenciu biblických miest či osôb, je veľmi veľa. Samozrejme vzhľadom na celkové množstvo historických detailov spomínaných v Biblii sa zatiaľ prostredníctvom archeológie nenašlo úplne všetko. Uznávaný židovský archeológ Nelson Glueck však tvrdí: „Jednoznačne môžeme vyhlásiť, že žiadny archeologický objav nikdy nebol v protiklade so správne pochopenými biblickými zmienkami. Množstvo archeologických objavov potvrdilo rámec a často aj presné detaily historických zmienok v Biblii.“4
Archeológia taktiež vyvrátila mnoho nesprávne podložených teórií o Biblii. Napríklad na niektorých vysokých školách sa dlho vyučovala teória, podľa ktorej Mojžiš nemohol napísať Pentateuch (prvých päť kníh Biblie), pretože v tom čase ešte nebolo vynájdené písmo. Archeológovia potom objavili tzv. Čiernu stélu. „Je písaná klinovým písmom a obsahuje detailný záznam Chamurapiho zákona. Vznikla snáď až po Mojžišovej dobe? Kdeže! Nielenže pochádza z doby staršej, než je Mojžišova, ale dokonca ešte skôr, než žil Abrahám (asi 2 000 rokov pred Kristom). Mojžiša predchádza najmenej o tri storočia.“5
Jeden z najväčších archeologických objavov 20. storočia bol objav tabuliek v severosýrskej Eble. Týchto 14 000 hlinených tabuliek je datovaných do roku 2 300 pred Kristom a obsahujú dôkazy podporujúce mnohé biblické fakty (existenciu niektorých biblických miest, mien, starovekých zvyklostí, náboženských obradov a pod.).
Archeológia teda dôsledne potvrdzuje historickú presnosť Biblie, čo zvyšuje rešpekt bádateľov voči Biblii ako zbierke historických dokumentov. Viac informácií nájdeš v Tabuľke významných archeologických objavov.
3. Menila sa postupom času Biblia, alebo máme to, čo bolo pôvodne napísané?
Niektorí ľudia sa domnievajú, že Biblia bola toľkokrát prekladaná, že postupne došlo k narušeniu textu. Keby sa preklady robili podľa prekladov, skutočne by k tomu mohlo prísť. Preklady však vychádzajú z textových zdrojov v pôvodnej gréčtine, hebrejčine a aramejčine, podložených tisíckami starovekých rukopisov.
Na to, že je naša dnešná Nová zmluva verná originálu, sa môžeme spoliehať napríklad preto, lebo:
- Máme k dispozícii obrovské množstvo rukopisov (pred vynájdením kníhtlače) – vyše 24 000.
- Tieto rukopisy sa navzájom od slova do slova zhodujú v 99,5 % textu.
- Doba vzniku týchto rukopisov je veľmi blízka dobe spísania pôvodných textov.
Keď navzájom porovnáme texty jednotlivých rukopisov, zhoda je zarážajúca. Občas sa líši pravopis alebo poradie slov, to však má minimálny význam.
Fakticky vzaté, Nová zmluva je jednoznačne tým najlepšie podloženým starovekým dielom, a to tak v otázke samotného počtu dokumentov a časového rozpätia medzi udalosťami a dokumentmi, ako aj v otázke rozmanitosti dostupných dokumentov, ktoré ho môžu potvrdzovať alebo vyvracať. Medzi rukopisnými podkladmi iných starovekých diel nenájdeme nič, čo by sa Novej zmluve – pokiaľ ide o dostupnosť textu a jeho ucelenosť – vyrovnalo.6
Čo sa týka autenticity, Nová zmluva je ďaleko najspoľahlivejším spisom staroveku. To, že sa text zachoval neporušený, je omnoho istejšie než napr. u Platónových spisov či u Homérovej Iliady. V tejto tabuľke nájdeš porovnanie Novej zmluvy a iných starovekých dokumentov.
Aj text Starej zmluvy sa dochoval pozoruhodne neporušený. Presnosť našich moderných prekladov sa potvrdila významným archeologickým objavom tzv. zvitkov od Mŕtveho mora v roku 1947. Tieto zvitky obsahovali starozmluvné texty, ktoré pochádzali z roku 150 pred Kristom, boli teda o 1 000 rokov staršie, než akékoľvek rukopisy, ktoré sme mali k dispozícii predtým. Keď sa však porovnali, preukázala sa zhoda na 95 %! Päť percent variácií pozostávalo opäť predovšetkým z odchýlok v hláskovaní a slovoslede, ktoré však nič nemenili na význame viet.
Táto zarážajúca podobnosť medzi textom zvitkov od Mŕtveho mora a rukopisov, ktoré vznikli o tisíc rokov neskôr, dokazuje, s akou starostlivosťou opisovali židovskí pisári Bibliu. Preto keď dnes vezmeme do ruky Bibliu, bez strachu či zaváhania môžeme vyhlásiť, že v nej bol pôvodný text bez straty zachovaný počas mnohých generácií.
4. Potvrdili historici, že to, čo hovorí Biblia o Ježišovi, zodpovedá skutočnosti?
Biblia uvádza, že Ježiš z Nazareta vykonal veľa zázrakov, Rimania ho popravili a on vstal z mŕtvych. Veľa starovekých historikov potvrdzuje biblický záznam o Ježišovom živote.
Riman Cornelius Tacitus z druhej polovice prvého storočia n. l. sa pokladá za jedného z obzvlášť presných historikov starovekého sveta. Vo svojich Letopisoch podáva správu o požiari v Ríme, z ktorého niektorí vinili cisára Nera: „Aby teda zahladil tú povesť, Nero nastrčil ako vinníkov a potrestal najvyberanejšími trestami tých, ktorých ľud… nenávidel a nazýval kresťanmi. Pôvodca tohto mena Kristus bol za vlády Tiberiovej prokurátorom Pontským Pilátom popravený.“7
Josephus Flavius bol židovský historik (asi 38 – 100 n. l. ). V jeho diele Židovské starožitnosti sa zmieňuje o Ježišovi a jeho poslaní: „Asi v tom čase žil Ježiš, múdry človek, ak je vôbec správne nazývať ho človekom. Konal totiž podivuhodné skutky a bol učiteľom ľudí, ktorí majú radi pravdu. Získal si mnohých Židov aj Grékov. On bol Mesiáš. A keď ho dal Pilát na návrh našich popredných mužov ukrižovať, tí, čo ho od počiatku milovali, ho neopustili, lebo tretieho dňa sa im ukázal živý, ako o ňom spolu s tisíckami iných úžasných vecí predpovedali Boží proroci. A toto pokolenie, nazvané po ňom kresťanmi, dodnes nevymizlo.“8
Aj Suetonius, Plínius ml. a Thallus písali o kresťanoch, ich spôsobe uctievania a o tom, že boli prenasledovaní. Zmienky, ktoré nachádzame v ich dielach, potvrdzujú údaje, ktoré máme z Novej zmluvy.
Dokonca i najdôležitejší náboženský text judaizmu Talmud, ktorý rozhodne nie je Ježišovi priaznivo naklonený, potvrdzuje základné fakty o jeho živote. Podľa Talmudu bol Ježiš počatý mimo manželstva, zhromažďoval okolo seba učeníkov, rúhal sa Bohu tým, že sa pokladal za Boha, a konal zázraky. Tie však Talmud pripisuje čarodejníctvu, a nie Bohu.9
Sú to pozoruhodné informácie, hlavne ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že väčšina starovekých historikov sa zameriavala na popredných politikov a vojvodcov, a nie na neznámych rabínov v odľahlých provinciách Rímskej ríše. Napriek tomu starovekí historici rímskeho, gréckeho i židovského pôvodu, ktorí neboli kresťanmi, potvrdzujú významné udalosti, ktoré opisuje Nová zmluva.
5. Nakoľko sú záznamy evanjelií spoľahlivé?
Historici, ktorí v Ježiša Krista neverili, zaznamenali niektoré všeobecné fakty o jeho živote, no ľudia z jeho blízkeho okruhu spísali podrobnejšie opisy založené na správach očitých svedkov. Sú to takzvané evanjeliá – prvé štyri knihy Novej zmluvy. Ako si môžeme byť istí, že sú tieto Ježišove životopisy presné?
Keď sa historici snažia posúdiť, či je životopis dôveryhodný, kladú si otázku: Koľko ďalších zdrojov uvádza o dotyčnom človeku rovnaké informácie? Funguje to asi takto: Predstav si, že zbieraš životopisy amerického prezidenta J. F. Kennedyho. Nájdeš množstvo kníh o jeho rodine, o jeho prezidentskom období, o tom, ako riešil krízu na Kube. Skoro všetky životopisy budú uvádzať podobné fakty. Ale čo ak narazíš na knihu, podľa ktorej pôsobil prezident Kennedy desať rokov ako kňaz v Južnej Afrike? Vzhľadom na to, že podľa ostatných životopisov strávil tie roky v Spojených štátoch, sa každý rozumný historik prikloní k názoru záznamov, ktoré sa zhodujú.
Máme viacero životopisov uvádzajúcich podobné fakty aj v prípade Ježiša z Nazaretu? Áno. Tu je ukážka niektorých udalostí z Ježišovho života v jednotlivých evanjeliách. Vidíme, že aj keď jednotlivé evanjeliá nie sú totožné (písali ich rôzni autori s rôznymi dôrazmi), všetci štyria rozprávajú v podstate ten istý príbeh.
Dve z evanjelií napísali apoštoli Matúš a Ján, ktorí Ježiša osobne poznali a strávili s ním na cestách viac než tri roky. Ďalšie dve napísali Marek a Lukáš, blízki spolupracovníci apoštolov. Títo pisatelia mali priamy prístup k faktom, ktoré zaznamenávali. Raná cirkev všetky tieto štyri evanjeliá uznávala, pretože boli v súlade s faktami, ktoré boli o Ježišovi všeobecne známe.
Každý z autorov evanjelií spísal veľmi podobný záznam. Ako sa dá v prípade viacerých životopisov tej istej historickej osobnosti čakať, jednotlivé štýly sa rôznia, ale fakty súhlasia. Evanjeliá uvádzajú zemepisné názvy a podrobnosti týkajúce sa danej kultúry, ktoré potvrdzujú historici aj archeológovia.
Je množstvo tém, ku ktorým by si raná cirkev priala poznať Ježišovo vyjadrenie, avšak medzi jeho zaznamenanými výrokmi ich nenachádzame. Aj táto skutočnosť svedčí o tom, že autori evanjelií boli čestní a nevkladali Ježišovi do úst slová, ktoré by slúžili ich záujmom.
Ak máš záujem o ukážku toho, čo sa píše v jednom z evanjelií, klikni sem.
6. Sú v Biblii protirečenia?
Občas počujeme, že Biblia je plná rozporov, ale pri pozornom skúmaní zistíme, že to nie je pravda. Vlastne sa dá povedať, že na knihu takéhoto rozsahu a záberu sa v nej i tých zdanlivých rozporov nájde neobyčajne málo. Tie rozporné tvrdenia, ktoré skutočne existujú, neznamenajú žiadnu katastrofu a nanajvýš prebúdzajú zvedavosť. Netýkajú sa žiadnej významnej udalosti ani dôležitého článku viery.
Uveďme si príklad jedného takéhoto rozporu. V Matúšovom evanjeliu a Skutkoch apoštolov vidíme rôzne verzie smrti Judáša. Matúš píše, že Judáš sa obesil, ale v Skutkoch sa vraví, že spadol „z výšky dolu hlavou, pričom ho roztrhlo tak, že sa z neho vyvalili všetky vnútornosti“.10 Ako do seba tieto dve správy zapadajú? Jednoducho. Judáš sa mohol obesiť na kraji útesu, povraz sa roztrhol a on sa zrútil dole. Aj miesto, kde podľa tradície Judáš zomrel, s týmto výkladom súhlasí: ide o pole na úpätí útesu za Jeruzalemom.
Alebo si vezmime iný príklad zdanlivého rozporu: Bol Ježiš v hrobe dve, alebo tri noci predtým, než bol vzkriesený? Pred svojím ukrižovaním totiž vyhlásil: „… tak bude aj Syn človeka v lone zeme tri dni a tri noci.“11 Marek zaznamenáva iný Ježišov výrok: „… Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Odsúdia ho na smrť, vydajú pohanom, budú sa mu vysmievať a pľuvať na neho. Zbičujú ho a zabijú, ale po troch dňoch vstane z mŕtvych.“12
Ježiša zabili v piatok a to, že bol vzkriesený, sa zistilo v nedeľu. Ako teda mohol stráviť v hrobe „tri dni a tri noci“? V Ježišových časoch sa časť dňa či noci označovala za celý deň a noc; bol to bežný spôsob obraznej reči, ktorú máme aj my v našom jazyku. Keď niekto povie: „Dnes som celý deň nakupoval,“ je nám jasné, že tým pravdepodobne nemyslí 24 hodín.
Toto sú typické zdanlivé rozpory v Novej zmluve. Väčšina z nich sa dá vyriešiť pozorným preskúmaním samotného biblického textu alebo štúdiom historického, lingvistického či kultúrneho pozadia.
7. Podľa čoho sa vyberali knihy Novej zmluvy? Prečo by sme nemali uznať apokryfy, Judášovo či Tomášovo evanjelium?
Existujú jasné dôvody, prečo sa môžeme spoľahnúť na dnešný zoznam kníh Novej zmluvy. Tieto knihy prijala cirkev prakticky hneď po tom, čo boli napísané. Ich autori boli Ježišovi učeníci alebo jeho priami nasledovníci, ktorým zveril vedenie ranej cirkvi.
Obsah novozákonných kníh bol v súlade s tým, čo videli tisíce svedkov na vlastné oči. Keď potom o mnoho desiatok rokov neskôr vznikli iné knihy (napríklad Judášovo evanjelium, ktoré napísala sekta gnostikov medzi rokmi 130 – 170 n. l., teda dlho po Judášovej smrti), nebol problém pre cirkev rozpoznať, že išlo o podvrhy. Tomášovo evanjelium, ktoré pochádza asi z roku 140 n. l. a mylne nesie apoštolovo meno, je ďalším príkladom takéhoto falzifikátu. Tieto spisy a ďalšie tzv. gnostické evanjeliá veriaci neprijali, lebo boli zjavne v rozpore so známym učením Ježiša Krista a Starej zmluvy, obsahovali legendy plné bizarnosti a často aj historické a geografické nepresnosti.13
Roku 367 n. l. spísal Atanázius formálny zoznam 27 kníh Novej zmluvy (ide o ten istý zoznam, ktorý používame aj dnes). Krátko potom začali v cirkvi kolovať zoznamy vytvorené Hieronýmom a Augustínom, ktoré uvádzali tie isté knihy. Avšak väčšina kresťanov takéto zoznamy ani nepotrebovala. Viac-menej celá cirkev totiž uznávala a používala práve tieto knihy už od prvého storočia. Spísanie týchto zoznamov začalo byť dôležité hlavne preto, lebo cirkev sa postupne šírila za hranice grécky hovoriacich krajín a bolo potrebné Písma prekladať, a navyše vznikali sekty, ktoré sa od cirkvi odštiepili a písali si vlastné „sväté“ knihy.
8. Prečo trvalo 30 – 60 rokov, než sa zapísali evanjeliá?
Hlavný dôvod, prečo neboli evanjeliá zaznamenané bezprostredne po Ježišovej smrti a vzkriesení, spočíval v tom, že ich cirkev zjavne v písomnej podobe nepotrebovala. Spočiatku sa evanjelium šírilo ústnym podaním v Jeruzaleme. Nebolo potrebné zostavovať písomný záznam Ježišovho života, pretože ľudia z okolia Jeruzalema Ježiša poznali a vedeli o jeho pôsobení z vlastnej skúsenosti alebo z prvej ruky.14
Keď sa však evanjelium rozšírilo za hranice Jeruzalema a očití svedkovia už neboli tak ľahko dostupní, vznikla potreba, aby rozprávanie dostalo písomnú formu a bolo tak možné učiť ďalších ľudí o Ježišom živote a službe. Podľa názoru mnohých znalcov boli evanjeliá zapísané tridsať až šesťdesiat rokov po Ježišovej smrti.
Trochu jasnejšiu predstavu o situácii si môžeme urobiť vďaka Lukášovi, ktorý na začiatku svojho evanjelia uvádza, prečo ho napísal: „Hoci sa už viacerí pokúšali vyrozprávať rad-radom udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám to podali tí, čo boli od začiatku očitými svedkami a služobníkmi slova, predsa som aj ja uznal za dobré dôkladne a sústavne prebádať všetko od začiatku a napísať ti, vznešený Teofil, aby si poznal spoľahlivosť náuky, do ktorej ťa zasvätili.“15
Čítal si už niekedy niečo z evanjelií? Tu si môžete prečítať ukážku z Jánovho evanjelia.
9. Záleží na tom, či Ježiš naozaj urobil alebo povedal to, čo je v evanjeliách?
Áno. Aby mohla mať viera vôbec nejakú hodnotu, musí byť založená na faktoch a vychádzať z reality. Prečo? Keď sa rozhodneš letieť napríklad do Londýna, asi budeš veriť, že tvoje lietadlo má dosť paliva, že nemá žiadnu mechanickú poruchu, že pilot je dostatočne skúsený a že na palube nebudú žiadni teroristi. Lenže do Londýna ťa tvoja viera sama osebe nedopraví. Tým podstatným, čo ti umožní tam doletieť, bude samotné lietadlo. Preto si musíš klásť otázku: je predmet tvojej viery naozaj spoľahlivý?
Predmetom viery kresťanov je Boh. A Boh využil Bibliu na to, aby nám ukázal, aký je a ako ho môžeme spoznať. Biblia nie je len inšpiratívnou knihou. Prostredníctvom nej môžeme pochopiť život a samotného Boha. Nedáva nám odpovede na všetky naše otázky, ale na dostatok z nich. Povzbudzuje nás k tomu, aby sme sa obracali na Boha pre silu a usmernenie v živote a aby sme sa tešili z jeho lásky k nám. A v neposlednom rade Biblia rozpráva o tom, ako môžeme získať večný život: prostredníctvom Ježiša Krista.
Opisuje ho Biblia presne a spoľahlivo? Áno. Môžeme sa na ňu spoľahnúť, pretože má obrovskú oporu vo faktoch. Spomínali sme, že Biblia má oporu v histórii i v archeológii, medzi jej knihami panuje vzájomný súlad, zachoval sa pozoruhodný počet rukopisov a presnosť opisov aj prekladov je až zarážajúca. To všetko nám poskytuje pevný základ pre to, aby sme mohli veriť, že to, čo dnes držíme v rukách, je presne to isté, čo pôvodní autori napísali a prežívali v reálnom živote na reálnych miestach.
Ján, jeden z evanjelistov, to vynikajúco zhrnul: „Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho ďalších znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. No tieto sú zapísané preto, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.“16
[1] Chafer, Lewis S. Systematic Theology (Dallas: Dallas Seminary Press, 1957), str. 22; [2] Strobel, Lee. Kauza Kristus (Návrat domov, Bratislava 2000), str. 98; [3] Geisler, Norman L. Baker Encyclopedia of Christian Apologetics (Grand Rapids: Baker, 1998); [4] Glueck, Nelson. Rivers in the Desert: History of Negev (New York: Farrar, Straus, and Cadahy, 1959), str. 31; [5] McDowell, Josh. Evidence That Demands a Verdict (1972), str. 19; [6] McDowell, Josh. Nové dôkazy, ktoré vyžadujú rozhodnutie (Creativpress, Bratislava 2006), str. 106; [7] Tacitus, A. 15.44; [8] Wilkins, Michael J. & Moreland, J. P. Jesus Under Fire (Zondervan Publishing House, 1995), str. 40; [9] Ibid.; [10] Matúš 12, 40; [11] Porovnaj: Matúš 27, 3-8 a Skutky 1, 16-19; [12] Marek 10, 33-34; [13] Bruce, F. F. The Books and Parchments: How We Got Our English Bible (Fleming H. Revell Co., 1950), str. 113; [14] Pozri Skutky apoštolov 2, 22; 3, 13; 4, 13; 5, 30; 5, 42; 6, 14 atď.; [15] Lukáš 1, 1-3; [16] Ján 20, 30-31.
Niekoľko významných archeologických objavov…
| Archeologický nález | Význam |
| Tabuľky z Mari | Viac než 20 000 tabuliek s nápismi v klinovom písme, ktoré sa datujú do doby pred Abrahámom, vysvetľujú množstvo tradícií z doby patriarchov, ako sú zaznamenané v 1. knihe Mojžišovej. |
| Tabuľky z Ebly | Viac než 20 000 tabuliek obsahujúcich zákony podobné zákonníku z 5. knihy Mojžišovej. Spomínajú tiež mnoho biblických miest, napr. aj päť miest na planine z 1. Mojžišovej 14, ktoré boli predtým pokladané za fikciu (Sodoma, Gomora, Adem, Cebójím, Cóar). |
| Tabuľky z Nuzi | Detailne opisujú zvyky zo 14. a 15. storočia pred Kristom, ktoré sa podobajú opisom doby patriarchov (napríklad to, že otrokyne porodili dieťa namiesto neplodnej manželky). |
| Čierna stéla | Dokazuje, že písmo a písané zákony existovali už tri storočia skôr než Mojžišove zákony. Vyvrátili dovtedy uznávané tvrdenie, že v čase Mojžiša ešte nebolo vynájdené písmo. |
| Chrámové múry v egyptskom Karnaku | Obsahujú záznam s najstaršou mimobiblickou zmienkou o Abrahámovi z 10. storočia pred Kr. |
| Zákony z Ešnunny (ca. 1950 pred Kr.) Zákony Lipit-Ištara (ca. 1860 pred Kr.) Zákony Chammurapiho (ca. 1700 pred Kr.) |
Nálezy týchto dobových zákonov vyvracajú tvrdenie, že zákony uvádzané v Pentateuchu (piatich knihách Mojžiových) boli príliš sofistikované na vtedajšiu dobu a preto nemôžu byť autentické. |
| Tabuľky z Ras Šamra | Poskytujú vzácne informácie o hebrejskom jazyku a poézii. |
| Lachíšske listy | Opisujú inváziu babylonského kráľa Nebúkadnecara do Judska a umožňujú nám nahliadnuť do doby proroka Jeremiáša. |
| Gedaljova pečať | Potvrdzuje existenciu Gedalju, ktorého podľa Biblie kráľ Nebúkadnecar ustanovil za správcu nad zvyšnými obyvateľmi Judska, ktorí neboli zavlečení do babylonského vyhnanstva (2. Kráľov 25, 22). |
| Kýrov valec | Tento babylonský hlinený valec autentifikuje biblický opis nariadenia perzského kráľa Kýra, ktorým povoľuje Židom opäť postaviť zničený jeruzalemský chrám (pozri 2. Kronickú 36, 23; Ezdráša 1, 2-4). |
| Moábsky kameň | Táto stéla, ktorú dal vytesať moábsky panovník Méša, podáva informácie o Omrím, šiestom kráľovi Izraela. |
| Čierny obelisk Šalmanesera III. | Opisuje, ako Jehú, kráľ Izraela, prišiel vzdať poctu asýrskemu kráľovi Šalmaneserovi. |
| Sancheribov hranol | Obsahuje asýrsky text, v ktorom sa opisuje Sancheribov útok na Jeruzalem v časoch izraelského kráľa Chizkiju. Biblia v 2. Kráľov 18 – 19 rozpráva o tom, ako asýrsky kráľ Sancherib obliehal Jeruzalem a ako bolo mesto náhle Božím zásahom podľa predpovede proroka Izaiáša zachránené. Sancherib sám zanechal detailnú správu o tomto útoku; nepripúšťa v nej síce svoju porážku, ale predsa len priznáva, že Jeruzalem v tom čase nedobyl. |
| Námietky kritikov z minulosti | Archeologické nálezy, ktoré ich vyvracajú |
| Mojžiš nemohol napísať Pentateuch, pretože žil pred vynájdením písma. | Písmo existovalo už niekoľko storočí pred Mojžišom. |
| Abrahámovo rodné mesto Úr neexistuje. | Úr bol objavený. Dokonca jeden z nájdených stĺpov obsahuje nápis „Abrám“, čo bolo predchádzajúce meno Abraháma. |
| Zničenie Sodomy a Gomory je výmysel. | Dôkazy pri Džebel Usdum (vrch Sodoma) potvrdzujú biblické rozprávanie. Odhaľujú náhle zemetrasenie, pri ktorom sa narušili zemské vrstvy a boli vytlačené vysoko nad zemský povrch. Je tam mnoho asfaltu, z čoho by sa dalo usúdiť, že síra (asfaltová smola) zaliala tieto mestá. Našli sa dôkazy, že vrstvy sedimentárnej skaly spolu splynuli pôsobením vysokého tepla, čo je v súlade s biblickým opisom zničenia týchto miest. |
| „Kamenné mesto“ neexistuje. | Dlho sa neverilo, že existuje mesto „Kameň“ (hebr. Sela, gr. Petra), spomínané v Biblii. Prorok Jeremiáš predpovedal jeho spustnutie, čo sa aj udialo – dokonca až tak, že mesto zostalo na dlhé storočia úplne vymazané z ľudskej pamäte. |
| Príbeh o páde Jericha je legendou. Takéto mesto nikdy neexistovalo. | Mesto sa našlo. Dokonca vykopávky potvrdili biblický záznam o tom, že hradby sa zrútili smerom von a Izraelci na ne mohli vyjsť a prejsť cez ne do mesta. Tým vyvrátili pochybnosti o autenticite tohto príbehu (keďže hradby miest bežne nepadajú smerom von, ale dnu). |
| „Chetiti“ nikdy neexistovali. | Našli sa stovky dôkazov o existencii úžasnej chetitskej ríše, ktorá je v Biblii spomínaná približne 50x a dovtedy bola pokladaná za mytologický výmysel. |
| Saul, Dávid a Šalamún sú vymyslené postavy. | Bola odkrytá pevnosť prvého izraelského kráľa Saula v Gibei. Jedným z najzaujímavejších zistení bolo, že najpoužívanejšou zbraňou boli v tej dobe praky. Toto zistenie vrhá viac svetla jednak na Dávidov boj s Goliášom, aj na odkaz v Sudcoch 20, 16, kde sa píše o sedemsto mužoch, ktorí „vedeli z praku presne vrhať kamene bez toho, aby pochybili.“ Existenciu kráľa Dávida aj Šalamúna potvrdzuje tiež viacero mimobiblických zdrojov. |
| Béltšaccar nebol skutočným kráľom Babylona, v žiadnych záznamoch sa nenachádza. | Našiel sa hlinený valec babylonského kráľa Nabonida. Je na ňom zachytený záznam o jeho prvorodenom synovi Béltšaccarovi, ktorý vládol spolu so svojím otcom. |
Porovnanie Novej zmluvy a iných starovekých dokumentov*
| Dielo | Vznik | Najstaršie kópie | Časový odstup (medzi pôvodným textom a najstaršou zachovanou kópiou) |
Počet kópií |
| Homér: Ilias | 800 pr. n. l. | asi 400 pr. n. l. | asi 400 rokov | 643 |
| Hérodotos: Dejiny | 480 – 425 pr. n. l. | asi 900 n. l. | asi 1350 rokov | 8 |
| Thukydides: Dejiny peloponézskej vojny | 460 – 400 pr. n. l. | asi 900 n. l. | asi 1300 rokov | 8 |
| Platónove spisy | 400 pr. n. l. | asi 900 n. l. | asi 1300 rokov | 7 |
| Démosthenove prejavy | 300 pr. n. l. | asi 1100 n. l. | asi 1400 rokov | 200 |
| Caesar: Zápisky o vojne v Galii | 100 – 44 pr. n. l. | asi 900 n. l. | asi 1000 rokov | 10 |
| Titus Livius: Rímske dejiny | 59 pr. n. l. – 17 n. l. | 4. stor. n. l. (časť) 10. stor. n. l. (väčšina) |
asi 400 rokov (časť) asi 1000 rokov (väčšina) |
1 19 |
| Tacitus: Letopisy | 100 n. l. | asi 1100 n. l. | asi 1000 rokov | 20 |
| Plínius starší: Prírodoveda | 61 – 113 n. l. | asi 850 n. l. | asi 750 rokov | 7 |
| Nová zmluva | 50 – 100 n. l. | asi 114 n. l. (fragment) asi 200 n. l. (niekt. knihy) asi 250 n. l. (väčšina) asi 325 n. l. (úplná) |
50+ rokov (fragment) 100 rokov (niekt. knihy) 150 rokov (väčšina) 225 rokov (úplná) |
5366 |
„Nová zmluva je bez otázok najlepšie podložené staroveké dielo, čo sa týka celkového počtu dokumentov, časového úseku medzi udalosťami a dokumentom, a množstva podporujúcich či popierajúcich dokumentov. Neexistuje nič obdobné medzi dôkazmi starovekých rukopisov, čo by sa vyrovnalo tejto textovej dostupnosti a jednote.“
*McDowell, Josh. Nové dôkazy, ktoré vyžadujú rozhodnutie (Creativpress, Bratislava 2006), str. 106.
Niektoré udalosti z Ježišovho života v jednotlivých evanjeliách
| Matúš | Marek | Lukáš | Ján | |
| Ježiš sa narodil z panny | 1, 18-25 | – | 1, 27 a 34 | – |
| Narodil sa v Betleheme | 2, 1 | – | 2, 4 | – |
| Žil v Nazarete | 2, 23 | 1, 9 a 24 | 2, 51; 4, 16 | 1, 45-46 |
| Nechal sa pokrstiť Jánom Krstiteľom | 3, 1-15 | 1, 4-9 | 3, 1-22 | – |
| Uzdravoval | 4, 24 atď. | 1, 34 atď. | 4, 40 atď. | 9, 7 |
| Chodil po vode | 14, 25 | 6, 48 | – | 6, 19 |
| Nasýtil 5000 ľudí piatimi chlebami a dvomi rybami | 14, 7 | 6, 38 | 9, 13 | 6, 9 |
| Učil obyčajných ľudí | 5, 1 | 4, 25; 7, 28 | 9, 11 | 18, 20 |
| Stýkal sa s ľuďmi na okraji spoločnosti | 9, 10; 21, 31 | 2, 15-16 | 5, 29; 7, 29 | 8, 3 |
| Mal spory s náboženskými predstaviteľmi | 15, 7 | 7, 6 | 12, 56 | 8, 1-58 |
| Náboženskí vodcovia kuli plány, ako ho zabiť | 12, 14 | 3, 6 | 19, 47 | 11, 45-57 |
| Náboženskí vodcovia ho vydali Rimanom | 27, 1, 2 | 15, 1 | 23, 1 | 18, 28 |
| Ježiš bol bičovaný | 27, 26 | 15, 15 | – | 19, 1 |
| Zomrel na kríži | 27, 26-50 | 15, 22-37 | 23, 33-46 | 19, 16-30 |
| Bol pochovaný | 27, 57-61 | 15, 43-47 | 23, 50-55 | 19, 38-42 |
| Vstal z mŕtvych a zjavil sa svojim nasledovníkom | 28, 1-20 | 16, 1-20 | 24, 1-53 | 20, 1-31 |
Ukážka toho, čo sa píše v jednom z evanjelií
Evanjeliá podávajú fakty vecným spôsobom typu „Stalo sa to takto…“ Dokonca aj správy o Ježišových zázrakoch sú podávané bez zbytočnej senzáciechtivosti či mysticizmu. Jedným z typických príkladov je ukážka z 8. kapitoly Lukášovho evanjelia, kde Ježiš priviedol späť do života mladé dievča. Všimni si detailnosť a zrozumiteľnosť tejto správy:
„Tu prišiel muž menom Jairos, ktorý bol predstaveným synagógy. Padol Ježišovi k nohám a prosil ho, aby šiel do jeho domu. Umierala jeho jediná, dvanásťročná dcéra.
Ako šiel, ľudia sa naňho tlačili. Bola medzi nimi žena, ktorá už dvanásť rokov krvácala. Celý svoj majetok minula na lekárov, ale vyliečiť ju nevedel ani jeden.
Odzadu pristúpila k Ježišovi, dotkla sa obruby jeho šiat a krvácanie sa ihneď zastavilo.
Ježiš sa pýtal: Kto sa ma to dotkol? Keď sa nikto nepriznával, Peter povedal: Učiteľ, to ľudia sa tisnú na teba a tlačia ťa. Ale Ježiš povedal: Voľakto sa ma dotkol, lebo som pocítil, že zo mňa vyšla sila.
Keď žena videla, že sa to neutají, rozochvená pristúpila k nemu, padla mu k nohám a pred všetkými ľuďmi sa priznala, prečo sa ho dotkla a ako sa ihneď uzdravila. Ježiš jej povedal: Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji.
Kým ešte hovoril, prišiel ktosi z domu predstaveného synagógy a povedal: Tvoja dcéra umrela. Neunúvaj učiteľa! Keď to Ježiš počul, povedal: Neboj sa! Len ver a bude zachránená.
Keď prišiel k domu, nikomu nedovolil vojsť dnu, iba Petrovi, Jánovi, Jakubovi, ako aj otcovi a matke dievčaťa. Všetci plakali a kvílili nad ňou. Ježiš však povedal: Neplačte! Neumrela, ale spí. No oni ho vysmiali, lebo vedeli, že umrela.
Chytil ju za ruku a zvolal: Dievča, vstaň! Vtom sa jej duch vrátil a ona hneď vstala. Ježiš prikázal, aby jej dali jesť. Rodičia dievčaťa stŕpli od úžasu. On im však rozkázal, aby nikomu nehovorili, čo sa stalo.“
Lukáš 8, 41- 56
Podobne ako iné príbehy o Ježišovom uzdravovaní, aj tento nesie punc správy o skutočnej udalosti. Keby bol vymyslený, niektoré časti by boli napísané inak. Vymyslený príbeh by takmer určite neobsahoval takéto prerušenie deja kvôli tomu, že sa odohralo niečo iné. A v prípade fikcie by sa Ježišovmu výroku rodina sotva smiala. Možno by sa nahnevali alebo urazili, ale nevysmiali by ho. A prikázal by Ježiš v nejakej fikcii rodičom, aby o tejto udalosti pomlčali? Človek by čakal, že takéto vzkriesenie by mohlo poslúžiť na nejaký veľkolepý účel. Lenže v živote nejde vždy všetko hladko. Občas dochádza k vyrušeniam. Ľudia reagujú zvláštne. A Ježiš mal svoje dôvody, prečo nechcel, aby rodičia správu o vzkriesení rozhlásili, aj keď tomu my nerozumieme.
O pravosti evanjelií sa najlepšie presvedčíš tým, že si ich prečítaš. Pripadajú ti ako opis skutočných udalostí, alebo ako vymyslený príbeh? Ak sú pravé, vyplýva z toho, že sa nám Boh zjavil. Ježiš prišiel, žil a učil. Milióny ľudí, ktorí v dnešnej dobe čítajú o jeho slovách a skutkoch, tým inšpiroval a priniesol im život. Mnohí ľudia sa presvedčili o tom, aké pravdivé je to, čo Ježiš hovorí v jednom evanjeliu: „Ja som prišiel, aby mali život, a to v hojnej miere.“ (Ján 10, 10)
