Skúmanie otázok o živote a Bohu

Čo bude s nami, keď zomrieme?

Otázka:

Čo sa stane, keď zomrieme? Prestaneme existovať? Alebo pôjdeme do neba?

Naša odpoveď:

Dnes si na škole. Strednej či vysokej. Máš asi od 15 do 25 rokov. Ale čo zajtra?

Skončíš školu. Nájdeš si džob. Založíš si rodinu. Prejdeš viacerými zamestnaniami. Kúpiš si byt či dom. Fajn, ale čo POTOM?

Chodíš na synove futbalové zápasy. Snažíš sa byť dobrým rodičom a manželským partnerom. Vidíš, ako ti deti maturujú. Aj keď včera ešte nosili plienky. Robíš a hovoríš veci, ktoré robili a hovorili tvoji rodičia, i keď si prisahal, že to tak nikdy nebude.

Prežiješ krízu stredného veku. Alebo aj dve. Tvoje deti spromujú. Staneš sa starým rodičom. Niekto ťa volá dedkom či babkou. Odídeš do dôchodku a tvoj život konečne spomalí. Ráno chodíš na prechádzky. Prečítaš si noviny. Pracuješ v záhradke. Pozeráš televíziu. Telefonuješ s vnúčatami. Cestuješ.

Fajn, ale čo POTOM?

Nuž, potom – jedného dňa – zomrieš. Ak máš šťastie, prežiješ relatívne dlhý život. Sedemdesiat až deväťdesiat rokov. Ak to šťastie nemáš, odídeš predčasne kvôli rakovine či nejakej havárii. Ale tak či tak jedného dňa zomrieš. Smrť je ten Zajtrajšok, ktorý na nás čaká, to neodvratné Potom, ktorému nik z nás neutečie.

Ale je to všetko? Alebo je tu aj niečo viac?

Jedného dňa bude z teba mŕtvola. Tvoje telo pochovajú pod zem. Alebo ho spália a tvoj popol skončí kdesi v urne. Tou hlavnou otázkou však je: Prestanem potom existovať? Alebo ešte zostane nejaké moje vedomé JA? Naozaj existuje život po smrti?

Pravdou je, že v kútiku duše všetci dúfame, že niečo bude aj potom. Možno v tých najtajnejších záhyboch našej mysle s tým tak trochu aj rátame.

S čím rátame? S nejakým posmrtným životom. Niekto to nazýva rajom. Iný nebom. Niektorí tiež hovoria o pekle.

Mnohí prežijú svoj život s postojom: V podstate som dobrý človek. Preto jedného dňa pôjdem do neba.

Takto to funguje?

Mnohí ľudia si myslia, že sú „dosť dobrí“ na to, aby mohli ísť do neba. Je to dosť bežný predpoklad. Ak sme nevykradli banku, nikoho sme nezabili, poctivo sme platili dane, myslíme si, že sme presne takým typom človeka, akého Boh hľadá do svojho domova. Jejdanenky, veď sme predsa dosť dobrí!

V nebeskej pokladni máme vopred zakúpené vstupenky výmenou za svoj dobrý život.

Ale čo ak je toto zmýšľanie nesprávne? POTOM čo? To už len bude malér! Riadna trefa vedľa!

Ak si myslíš, že si dosť dobrý, aby si mohol ísť do neba, zamysli sa nad dvomi vecami:

1. Ak je nebo miestom dokonalosti1, ako môže byť ktokoľvek dosť dobrý?

Väčšina z nás by súhlasila, že má pár vecí zametených pod kobercom. Alebo aspoň jednu. Niečo, o čom dúfame, že sa to nikto o nás nedozvie. Nejakú chybu z našej minulosti. Zlé rozhodnutie. Okamih slabosti alebo hlúposti, na ktorý neradi spomíname.

To je ten extrém. Ale je mnoho ďalších „bežnejších“ vecí, ktorými sa príliš nechválime pred inými. Možno nejaké „nevinné“ klamstvá. Alebo pár slov prehodených niekomu za chrbtom. Odpísané domáce úlohy. Nepríjemné slová, ktoré sme niekomu povedali. Alebo nepríjemné myšlienky, ktoré sme si o niekom pomysleli.

Takže nejde len o jednorazovú poľutovaniahodnú udalosť v našom živote, ale – ak podrobne preskúmame svoj život – vidíme jasný vzorec zlých skutkov. Často nerobíme to, o čom vieme, že by sme mali. A často robíme to, o čom vieme, že by sme nemali.

Všetci z nás – dokonca aj tí, ktorých by sme zrejme nazvali „dobrými“ – sú sebeckí a v podstate veľmi „nedokonalí“.2

Boh vidí všetko, čo robíme.3 To znamená, že ho nikto neoblafne. Dokonale vie o všetkom dobrom, čo sme neurobili (aj keď sme mohli), aj o všetkom zlom, čo sme urobili. Dokonca pozná aj naše myšlienky a všetky naše pohnútky.

Je tu ešte jedna vec, ktorú treba vziať do úvahy, ak si myslíme, že sme „dosť dobrí“, aby sme išli do neba.

2. Je možné byť v podstate dobrým človekom a zároveň odmietnuť Boha?

Vezmime si Tomáša. Je to „dobrý“ človek. V práci sa vždy riadil vysokými morálnymi štandardami. Nikdy neukradol ani len kancelársku spinku. Bol verným manželom a dobrým otcom. Priniesol veľa obetí pre svoje deti a manželku (ktorú nikdy nepodviedol). Dokonca po celý svoj život dával peniaze na charitu.

Ale Tomáš, aj keď bol v určitom zmysle dobrý, nikdy do svojho života nevpustil Boha. Veľakrát cítil, že ho Boh volá. Že mu akoby klope na dvere jeho života. Ale Tomáš tieto dvere nikdy neotvoril Vždy si našiel nejakú výhovorku. Je ironické, že jeho najčastejšou výhovorkou bolo práve: „Celý svoj život som dobrý. Iste pôjdem do neba.“

Tomáš chcel ísť do neba. Veď to chce každý. Ale v skutočnosti Tomáš nechcel poznať Boha. A nikdy sa nezastavil, aby preskúmal ďalekosiahle následky svojho rozhodnutia neprijať Boha do svojho života.

Zamysli sa nad tým. Nebo je domovom Boha. Ak Tomáš nechcel poznať Boha počas svojho života na zemi, prečo by chcel poznať Boha počas svojho posmrtného života? Inými slovami, Tomáš nerátal s tým, ako veľmi by vlastne nebom OPOVRHOVAL.

Nebo je miesto, kde je Boh až príliš prítomný. Je pravdepodobné, že každý aspekt života v nebi bude človeku pripomínať Boha – neustále. Aké hrozné miesto pre Tomáša!

Tomáš vždy predpokladal, že nebo bude miestom dokonalého pohodlia. Ale nikdy nepomyslel na to, ako hrozne nepohodlné bude pre neho, keďže nechcel poznať Boha ani s ním nechcel mať žiadny vzťah. Pre Tomáša nebo nemalo byť nebom, ale v podstate určitým druhom pekla.

Pustil by si niekoho do svojho domova, aj keby si vedel, že nikdy s tebou nechcel mať nič spoločné? Aj keby si vedel, že kamkoľvek sa ten človek pozrie, všetko mu bude pripomínať teba?

Mnohí ľudia sú ako Tomáš. Chcú nebo, ale nechcú Boha. A neuvedomujú si, že za takýchto podmienok by pre nich bolo nebo hrozným miestom.

Pravda je možno taká, že nebo je pre ľudí, ktorí vedia, že nie sú dosť dobrí na to, aby sa tam dostali – ale aj tak tam chcú ísť jednoducho preto, lebo tam bude Boh. Chcú poznať Boha a byť tam s ním naveky. Tou víťaznou „cenou“ posmrtného života nie je pre nich nebo, ale jeho Hlavný Obyvateľ.

Chceš Ho spoznať? Chceš sa dozvedieť, ako byť „dosť dobrým“, aby si sa mohol dostať do neba? Potom klikni sem.

[1] „A nevojde doň nič nečisté, ani ten, čo pácha ohavnosť a lož, ale iba tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života“ – Zjavenie Jána 21, 17.
[2] „Nikto nie je dobrý, iba jeden – Boh“ Lukáš 18, 19; viac: Izaiáš 53, 6; Rimanom 3, 10; Jakub 2, 10.
[3] „A nieto tvora, čo by bol pre ním neviditeľný. Všetko je obnažené a odkryté pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať“ – Židom 4,13; viac: Matúš 10, 26; 1. Korinťanom 4, 5.

Máš aj ty otázku? Napíš nám…