Otázka: „Existuje život po smrti? Čo sa stane, keď zomrieme? Prestaneme existovať, alebo je nejaký život po živote? A ak existuje nebo, ako sa tam dá dostať?“
Naša odpoveď:
Každý z nás si z času na čas spomenie, že jedného dňa zomrieme. Ak máme šťastie, prežijeme relatívne dlhý život: sedemdesiat, osemdesiat, deväťdesiat rokov? Ak to šťastie nemáme, odídeme predčasne kvôli nejakej nehode či chorobe. Ale tak či tak jedného dňa zomrieme.
A čo potom? Je tu aj niečo viac? Prestaneme existovať, alebo nejaká forma nášho vedomia tu zostane aj ďalej a čaká ju „život po živote“?
V kútiku duše asi všetci dúfame, že niečo bude aj potom. Niekto to nazýva rajom. Iný nebom. Niektorí tiež hovoria o pekle.
Mnohí prežijú svoj život s postojom: V podstate som dobrý človek. Preto jedného dňa pôjdem do neba. Je to tak?
Nebo len pre dobrých?
Mnohí ľudia si myslia, že sú „dosť dobrí“ na to, aby mohli ísť do neba. Je to bežný predpoklad. Ak sme nevykradli banku, nikoho sme nezabili, viac-menej sme platili dane, myslíme si, že sme presne takým typom človeka, akého Boh hľadá do svojho domova.
V nebeskej pokladni máme vopred zakúpené vstupenky výmenou za svoj dobrý život.
Ale čo ak je toto zmýšľanie nesprávne? To sme potom v poriadnej kaši!
Ak si myslíš, že si dosť dobrý, aby si mohol ísť do neba, zamysli sa nad dvomi vecami:
Nebo je miestom dokonalej čistoty
Boh je dokonalý a svätý (čistý, bez hriechu) a v jeho prítomnosti nemôže byť nič, čo je nečisté, hriešne1. Ale kto z nás o sebe môže povedať, že nikdy neurobil nič zlé?
Všetci máme pár vecí zametených pod kobercom. Niečo, o čom dúfame, že sa to nikto o nás nedozvie. Nejakú chybu z našej minulosti. Zlé rozhodnutie. Okamih slabosti, na ktorý neradi spomíname.
A potom je tu ešte mnoho menších vecí, ktorými sa príliš nechválime. Možno nejaké „nevinné“ klamstvá. Alebo pár slov prehodených niekomu za chrbtom. Odpísané úlohy. Zraňujúce slová. Nepekné myšlienky.
Všetci z nás – dokonca aj tí, ktorých by sme zrejme nazvali „dobrými“ – sú sebeckí a v podstate veľmi „nedokonalí“.2
Boh vidí všetko, čo robíme.3 Nikto ho neoblafne. Dokonale vie o všetkom dobrom, čo sme neurobili (aj keď sme mohli), aj o všetkom zlom, čo sme urobili. Dokonca pozná aj naše myšlienky a všetky naše pohnútky.
Nebo je miesto pre Božích priateľov
Je tu ešte jedna vec, ktorú treba vziať do úvahy, ak si myslíme, že sme „dosť dobrí“, aby sme išli do neba.
Vezmime si Tomáša. Je to „dobrý“ človek. V práci sa vždy riadil vysokými morálnymi štandardami. Nikdy neukradol ani len kancelársku spinku. Bol verným manželom a dobrým otcom. Priniesol veľa obetí pre svoje deti a manželku (ktorú nikdy nepodviedol). Dokonca po celý svoj život dával peniaze na charitu.
Ale Tomáš, aj keď bol v určitom zmysle dobrý, nikdy do svojho života nevpustil Boha. Viackrát pocítil Božie volanie. Akési klopanie na dvere jeho života. Ale Tomáš tieto dvere nikdy neotvoril. Vždy si našiel nejakú výhovorku. Vravel si: „Celý svoj život som bol dobrý. Iste pôjdem do neba.“
Tomáš chcel ísť do neba. Veď to chce každý. Ale o čo nemal záujem, bol samotný Boh. Lenže nie je nebo bez Boha.
Nebo je Božia prítomnosť
Nebo je domovom Boha. Nie je to nejaké fyzické miesto, ale skôr prítomnosť Boha. Ak Tomáš nechcel mať s Bohom nič spoločné počas svojho života na zemi, prečo by chcel byť s ním chcel stráviť svoj život po smrti? Ak nechcel poznať Boha tu na zemi, v nebi by sa mu vôbec nepáčilo.
Nebo je miesto, kde je Boh až príliš prítomný. Je pravdepodobné, že každý aspekt života v nebi bude človeku pripomínať Boha – neustále. Aké hrozné miesto pre Tomáša!
Tomáš vždy predpokladal, že nebo bude dokonale príjemné. Ale nikdy nepomyslel na to, aké nepríjemné bude toto miesto pre neho, keďže nechcel poznať Boha ani s ním nechcel mať žiadny vzťah. Pre Tomáša by bolo nebo v podstate peklom.
V nebi je vítaný každý, kto má záujem o Boha
Pustil by si niekoho do svojho domova, keby si vedel, že nikdy s tebou nechce mať nič spoločné? Aj keby si vedel, že kamkoľvek sa ten človek pozrie, všetko mu bude pripomínať teba?
Mnohí ľudia sú ako Tomáš. Chcú nebo, ale nechcú Boha. A neuvedomujú si, že za takýchto podmienok by pre nich bolo nebo hrozným miestom.
Nebo je pre tých, ktorí sa nespoliehajú na svoju vlastnú dobrotu. Pre tých, čo vedia, že nie sú dosť dobrí na to, aby sa tam dostali – ale aj tak tam chcú ísť preto, lebo tam bude Boh. Chcú byť s Bohom naveky.
Tou víťaznou odmenou na konci života pre nich nie je nebo, ale jeho Hlavný Obyvateľ.
A preto chcú spoznať Boha nadviazať s ním vzťah ešte tu na zemi.
