Skúmanie otázok o živote a Bohu

Ak je Boh dobrý, prečo existuje zlo a utrpenie?

Otázka:

Prečo Boh – ak je naozaj dobrý – strpí existenciu zla a utrpenia? Prečo s ním navždy neskoncuje?

Naša odpoveď:

Ťažko sa nájde niekto, kto by spochybňoval, že svet je plný strašného zla a utrpenia. Narážame naň každý deň, a to tak na citovej, ako aj na intelektuálnej a praktickej rovine. Preto nie je jednoduché zosúladiť túto krutú realitu života s predstavou dokonale dobrého a dokonale mocného Boha.

Podľa Petra Kreefta a Ronalda K. Tacelliho1 by sa dal problém existencie zla formulovať ako zdanlivý rozpor medzi nasledujúcimi štyrmi výrokmi:

  1. Existuje Boh.
  2. Boh je dobrý.
  3. Boh je všemocný.
  4. Existuje zlo.

Zdá sa, že ak veríme v pravdivosť ktorýchkoľvek troch z týchto výrokov, štvrtý z nich musíme odmietnuť. Pokiaľ napríklad uznávame, že Boh existuje, že je dokonale dobrý a že existuje zlo, musíme odmietnuť predstavu, že Boh je všemocný, inak by so zlom skoncoval. Naopak, pokiaľ súhlasíme, že Boh existuje, je všemocný a napriek tomu existuje zlo, nemôžeme pre zmenu veriť, že je dokonale dobrý, inak by existenciu zla nedopustil.

Päť možných riešení podľa Kreefta a Tacelliho:

  • Ateizmus vysvetľuje problém tým, že odmieta prvý výrok, totiž existenciu boha.
  • Panteizmus (predstava, že boh je vo všetkom a všetko je boh) popiera druhý výrok, a v dôsledku toho môže byť boh súčasne dobrý aj zlý.
  • Polyteizmus (viera v existenciu väčšieho počtu bohov) vylučuje pravdivosť tretieho výroku, a boh sa tak stáva len jedným z množstva božstiev.
  • Idealizmus (názor, že realita je niečím, čo existuje len v našej mysli) odmieta štvrtý výrok a zlo prehlasuje za číru ilúziu.
  • Kresťanstvo na rozdiel od uvedených názorov verí v pravdivosť všetkých štyroch výrokov a odmieta uznať, že by medzi nimi existoval zásadný rozpor.

Logický paradox?

Ako by mohlo byť kresťanské vysvetlenie vierohodné? Jeho jadro spočíva v tom, že nie je až taká nepredstaviteľná možnosť, že by Boh mohol mať dobrý dôvod na to, aby pripustil existenciu zla, aj keď nám tento dôvod môže byť neznámy. Ak túto možnosť považujeme aspoň logicky za prijateľnú, potom pre nás neexistuje skutočný rozpor medzi existenciou zla a existenciou všemocného a dokonale dobrého Boha. To, že na tento dôvod my sami nedokážeme prísť, ešte neznamená, že nemôže existovať.

Boh nás však nenechal tápať v úplnej tme. I keď tento svet zjavne nie je najlepším zo všetkých logicky predstaviteľných svetov, je to ten najlepší svet, aký mohol Boh stvoriť, keď ho chcel osídliť skutočne slobodnými bytosťami. Slobodné bytosti sú totiž jedinými bytosťami, ktoré dokážu milovať a prežívať lásku. A keďže hlavný zámer, ktorý Boh sledoval, keď nás stvoril, spočíval v túžbe mať s nami vzťah vzájomnej lásky, vytvoril ten najlepší možný svet, ktorý by mohol za týchto podmienok existovať. Boh nemôže ľudí donútiť k tomu, aby si slobodne volili dobro a zo svojej slobodnej vôle ho milovali. Keby ich k tomu nútil, už by to nebolo ich slobodné rozhodnutie. Bol by to skutočný spor. Boli by sme len obyčajnými bábkami hrajúcimi podľa jediného scenára.

Boh teda nemohol slobodným bytostiam znemožniť to, že si vyberú zlo, inak by zničil ich slobodnú vôľu. A slobodná vôľa nie je len akýsi milý doplnok ľudskej prirodzenosti. Je jej neodmysliteľnou súčasťou, jej samotnou podstatou. Takže keby Boh chcel odstrániť zlo, musel by odstrániť aj slobodnú vôľu ľudí. A to by sa dalo urobiť jedine spáchaním toho najstrašnejšieho zla, aké si je možné predstaviť: vyhladením celého ľudstva.

Dobrý Boh uprostred utrpenia

Navyše treba poznamenať, že v skutočnosti už Boh s problémom zla a utrpenia niečo urobil. Pre väčšinu ľudí nie je problém existencie zla ani tak intelektuálnou ako emocionálnou záležitosťou. Chcú vedieť, prečo Boh dopustí zlo a utrpenie. Keď nedostávajú uspokojivú odpoveď, prebudí sa v nich hnev. Nepáči sa im Boh, ktorý dovoľuje, aby oni sami alebo iní ľudia trpeli. Výsledkom je ateizmus, ktorý nie je postavený na vyvrátení rozumových dôvodov pre existenciu Boha, ale jednoducho na odmietnutí takéhoto Boha.

Lenže dieťa, ktoré cíti bolesť, nepotrebuje ani tak vysvetlenie dôvodov, prečo to bolí, ako skôr uistenie, že to bude v poriadku. A ateizmus toto uistenie človeku poskytnúť nemôže. Ateizmus ani trochu nezmenšuje utrpenie – jednoducho len odníma akúkoľvek nádej. V ateistickom svete neexistuje žiadna konečná spravodlivosť, nikto, komu by sa človek zodpovedal zo svojich činov. Drvivá väčšina krutostí, ktoré zlí ľudia spáchali, im prejde. V kresťanskom svete však Boh so zlom niečo urobil, a to prostredníctvom Ježiša Krista. Nie je to tak, že by nám jednoducho povedal: „Tak fajn. Ja som vás stvoril, tak sa pripravte, že budete trpieť.“ Dal nám určitý kľúč, určitú zálohu, ktorá zaručuje, že Boh má dobré dôvody, prečo zatiaľ dopúšťa prítomnosť zla, a zároveň predstavuje prísľub dobrých vecí do budúcnosti. Tým, že sa Boh objavil na zemi v ľudskej podobe, ukázal, že mu môžeme dôverovať.

A čo robil, keď tu bol? Trpel! Prešiel utrpením, ktoré si vôbec nedokážeme predstaviť. Niesol trest za hriechy celého sveta! Za všetko zlo, ktoré bolo kedy spáchané od vzniku ľudstva, zaplatil práve on. Takéto utrpenie presahuje medze nášho chápania. Aj keď bol nevinný, dobrovoľne na seba vzal trest, ktorý sme si zaslúžili my. A prečo? Z lásky k nám. Je to, ako keby hovoril: „Viem, že nechápete, prečo dovoľujem, aby existovalo všetko to zlo. Zatiaľ nie je možné, aby ste to pochopili. Ale aby som vám ukázal, že mi môžete dôverovať, budem trpieť s vami.“

Kto z nás je bez viny?

Keď človeku dôjde význam Ježišovej obete a veľkosť jeho lásky, začne sa na problém zla pozerať z úplne iného pohľadu. Začne jasne vidieť, že problém zla je predovšetkým problémom nášho vlastného zla. Nejde iba o nejakého pre nás vzdialeného teroristu na Blízkom Východe alebo diktátora z minulosti. Zlo sa týka predovšetkým mňa – moje drobné lži a podvody, necitlivé slová voči mojim blízkym, moja pýcha a sebectvo.

Keď vidíme, že sme hriešni a že stojíme pred Bohom so svojou vinou, už sa nepýtame, ako sa pred nami ospravedlní Boh, ale ako sa my ospravedlníme pred ním! A práve vďaka tomu, že Ježiš svojou smrťou na kríži zaplatil za zlo, ktorého sme sa dopustili, môžeme byť my ospravedlnení pred Bohom. Vďaka nemu môžeme získať Božie odpustenie.

Mnoho kresťanov tiež rozpráva o skúsenostiach s vnútorným zdrojom sily, ktorý im dáva Boh v ťažkých chvíľach. Boh sľubuje, že všetky veci slúžia na dobro tých, čo ho milujú.2 Taktiež sľubuje konečné víťazstvo nad smrťou, nad tým najhorším zlom. Tí, čo sa úprimne rozhodnú prijať jeho odpustenie, vstanú z mŕtvych a dostanú premenené, nesmrteľné a nezničiteľné telo, v ktorom budú žiť navždy s Bohom.3 Smrť, bolesť a zlo utrpeli Ježišovou smrťou a vzkriesením rozhodujúcu porážku.

Takže problém zla paradoxne existenciu dobrého a všemocného Boha nevylučuje. Dalo by sa skôr povedať, že práve Boh je jeho skutočným riešením!

[1] Kreeft a Tacelli, Handbook of Christian Apologetics, 1994, str. 129; [2] Biblia, Rimanom 8, 28; [3] 1. Korinťanom 15, 42.52.

Máš aj ty otázku? Napíš nám…